Mutant ✔

XXXIII.- Slzy/ROSS

Ja ani neviem, ako sa dostanem domov. Alebo prečo sa vlastne nechám odviesť od maminho nehybného tela. Nie som si istá ani tým, čo sa stalo. Jednoducho si pamätám na Ria, ktorý ma vtiahol do objatia a nasadil do auta. Ale všetko ostatné sa rozplýva v bledom závoji sĺz a žiaľu.

Nejako skončím vo vlastnej posteli, schúlená do klbka, s vyplakanými očami, pričom mi do boku tlačí AP-R zbraň, ktorú mi ešte ráno dal Rio. Nemám silu pohnúť sa, nieto zaujať nejakú normálnu polohu. Nevýslovne ma všetko bolí, celé telo mám ako v ohni z toho nekonečného žiaľu.

Keď sa hasičom podarilo uhasiť oheň a našli zvyšné telá, chceli ich odniesť do márnice, ktorá sa napájala na nemocnicu. Ale ja som im to nechcela dovoliť. Kričala som, bránila sa, aby mi nezobrali aj to posledné, čo mi z mami ostalo. Z mojej milovanej mamičky, ktorú už nikdy neuvidím. Zrejme preto ma Rio odtiahol do auta.

Tam som dala slzám a všetkým emóciám voľný priechod. Konečne mi dopla skutočnosť, že je mama neodvratne preč a ja s tým už nič nedokážem urobiť. Už s tým nikto nedokáže nič urobiť.

Cez závoj sĺz uvidím, ako Rio vojde do mojej izby a na nočný stolík mi položí šálku čaju. Na to za sebou zavrie dvere. Jeho správanie mi pripomenie mamu. Ako som bola vždy chorá, urobila mi horúci čaj, zakryla ma perinou až po uši a nechala ma, nech si odpočiniem.

Slzy mi pália oči, srdce mi zbesilo búcha až to bolí, ledva sa dokážem nadýchnuť, no plač neustane. Spomeniem si na všetky krásne minúty, ktoré sme s mamou prežili. Na jej objatia, úsmevy a iskriace oči, ktoré boli plné života aj po ťažkom dni. Bola to bomba energie, hoci to skrývala.

Vždy sa zamestnávala v kuchyni ale kým som bola ešte menšia, zvykla som ju vidieť z okna na svojej izbe, ako sa išla každé ráno prebehnúť. Akoby tým chcela zo seba vybiť prebytočnú energiu.

Neviem, koľko času uplynie, kým plač ustane a ostane len obrovský kráter v mojom srdci a neznesiteľná bolesť, ktorá akoby trhala celé moje vnútro na malilinké kúsočky. Na kúsočky, ktoré už nikdy nikto nepospája.

Začujem ako mi zazvoní mobil ale ja sa pri tom zvuku len strasiem. Ten zvuk mi zobral mamu. Od nervov mobil vytiahnem z vrecka na nohaviciach a šmarím ho smerom k dverám, na ktoré nakoniec aj narazia a s hlasným buchnutím dopadnú na zem.

O necelú minútu sa dvere otvoria a Rio so zdvihnutým obočím zdvihne mobil a hoci mi slzy zastierajú zrak všimnem si, ako pretočí očami a vyjde bez ďalších slov.

Prečo tu ešte je? Nech ma nechá nech si poplačem. Momentálne mi nič iné nepomôže.

+++++

Stratím pojem o čase. Neviem, koľko neho ubehne, kým sa dvere otvoria a dnu príde Rio s tanierom a sendvičom. „Musíš jesť," povie mi a pohľadom zavadí aj o šálku čaju, ktorej som sa ani nedotkla.

Moja hlava sotva vykúka spod periny, pod ktorú som zaliezla ani neviem kedy. Slzy ma už prešli, ale bolesť to vôbec nezmierňuje. Povedala by som, že skôr naopak. Čím menej sĺz, tým viac bolesti.

„Prečo si ešte tu?" spýtam sa, keď sa posadí na kraj postele a tanier položí predo mňa.

„Lebo som tu. Vadím ti?" nadvihne obočie, „Mimochodom, volala ti tá tvoja kamarátka z nemocnice."

„Na čo?" spýtam sa. Možno mi trocha odvedie pozornosť.

„To je jedno," mávne nad tým rukou Rio, čím si vyslúži, že naňho nepekne zagánim.

„Ako dlho som už tu?"

„Niečo vyše dvanástich hodín," odvetí Rio a ja si všimnem, že pôsobí mierne unavene. Musí byť niečo po tretej v noci, ani sa nečudujem, že je unavený.

„Choď domov, Rio. Oddýchni si," zamrmlem a natiahnem si perinu na hlavu, aby som sa naňho nemusela pozerať.

„Nikam nejdem, Ross. Aspoň určite nie dovtedy, kým sa nenaješ a nenapiješ. Podľa mňa si zo seba vyplakala všetko."

Spod periny len nesúhlasne zamrmlem a keď mi ju chce stiahnuť z hlavy len sa mu otočím chrbtom. „Nerob cirkus, Ross. Prosím," povie Rio prosebne, „Aspoň sa napi."

„Na čo? Nie som smädná," odseknem hnusne ale v tej chvíli mi je to jedno. Slzy sa mi zas tisnú do očí, stačí aby sa mi vybavil mamin úsmev.

„Ak nebudeš piť, nebudeš vedieť ani plakať a budeš sa tu len skrúcať na posteli ako ryba na suchu," odvetí bez záujmu, „Ale mne je to v podstate jedno. Veď kto som ja, aby som ti vravel čo máš robiť? Ty si predsa pani čierna Ostreľovačka, moja šéfka. Ja by som sa ti vlastne nemal ani prihovoriť bez tvojho súhlasu, nieto aby som ti ešte aj..."

„Buď už ticho," precedím pomedzi zuby. Nevidí, že ako sa cítim? Že sa mi svet rozpadá priamo pred rukami? Nikoho okrem rodičov nemám. Nikdy som nemala. Len pred pár dňami mi otec skoro umrel pred očami a teraz leží v nemocnici nadopovaný liekmi. A mama? Tá pre istotu už ani nie je.

„Už som," poznamená Rio.

„Nie si. Stále trepeš."

„Čo trepem, prosím ťa? Nevidíš, že chcem tej tvojej prázdnej hlave len dobre? Nechcem, aby si trpela."

„Nechcem, aby si tu bol. Chcem byť sama. Prosím ťa, choď preč."

Rio už viac neprehovorí. Len sa zdvihne z okraja postele a odíde.

Odíde nadobro.

+++++

Netuším, ako dlho len tak ležím na posteli zamorená slzami. Mám pocit, že mi nič nepomôže, že ostanem troskou do konca života. Na chvíľu sa mi dokonca podarilo zaspať, ale zobudila som sa vyčerpanejšia ako pred tým.

Celý čas som videla maminu tvár, cítila jej ruky, ako ma vťahujú do objatia, ale na konci, tesne pred tým, akoby som znova pocítila jej jemnú vôňu škorice, sa začala podlaha pod nami rozpadať a my sme padli do plameňov, ktoré sa tam ocitli ani neviem ako.

Až po dlhej dobe, kedy sa konečne prinútim vypiť, teraz už ľadový, čaj, si uvedomím, že Rio naozaj odišiel. Nechal ma tu, nech sa s tým vyrovnám sama. Predsa, nemá dôvod na to, aby tu so mnou ostával. Hlavne nie po tom, čo som ho tak surovo poslala preč. Nie je mi nič dlžný, práve naopak. A hoci som ho tu nechcela, teraz by som privítala akúkoľvek spoločnosť. Hocikoho, kto by vypočul môj plač a následne objal s klamlivými slovami, že všetko bude v poriadku. Aj napriek tomu, že to nie je pravda. Už nikdy nič nebude v poriadku.

Nechcem o teba prísť, povedala mi mama keď vychladla po mojej správe, že sa stanem Ostreľovačkou.

Neprídeš o mňa. Sľubujem, odpovedala som jej.

Môj porušený sľub mi znova natisne slzy do očí. Ako to len vedela? Ako mohla vedieť, že ak sa k nim pridám, všetko sa pokazí? V posledné dni sme k sebe nemali tak blízko ako predtým. Odkedy som sa pridala medzi Ostreľovačov, otvorila sa medzi nami hlboká ryha a jediné, čo nás spájalo, bol úzky mostík, cez ktorý sme sa ale obe báli vydať. A teraz je už neskoro, príliš neskoro na to, aby som sa sama seba spýtala čo by bolo keby...?. Ak by som sa k Ostreľovačom nepridala, mohlo byť všetko inak. Úplne všetko a mňa bolí už len možnosť, že som to mohla zmeniť. Možno by stačilo povedať nie, keď mi do rúk doslovne padla táto možnosť.

Napriek bolesti v hrudi, ktorá sa šíri celým mojim telom a ochromuje moju myseľ, sa postavím na roztasené nohy a vyberiem sa do útrob domu. Ktovie, čoby môjmu ubolenému vnútru pomohlo.

Venujem @sophia1111111111 :)