Mutant ✔

II.- Čierna/ROSIE

Zobudím sa až ráno a mojou prvou cestou je sprcha. Včera som zaspala skôr, než by som stihla zo seba zmyť rádioaktívny prach zvonka. Teplá voda obalí moje telo ako prikrývka a vzduch sa naplní parou. Pokožka mi sčervenie, ako po údere a ja cítim každú kvapku dopadajúcu na moje telo.

Pokúsim sa prekĺznuť popri dverách, ktoré vedú do kuchyne a do spálne. Otec ešte istotne spí, ani netuším, kedy sa včera vrátil domov, a matka sa už určite obšmieta v kuchyni a striehne na mňa.

„Rosiellee," začujem jej hlas zo spomínanej miestnosti a nehlučne si povzdychnem. Otočím sa k nej a na perách vykúzlim nevinný úsmev. „Len mi nepovedz, že si chcela odísť bez pozdravu." Pozrie na mňa vyčítavo no mykne jej kútikom pier a svoju láskavosť nedokáže skryť.

„Ale kdeže," pokrútim, možno až príliš horlivo, hlavou, „len... som sa chcela nadýchať čerstvého vzduchu."

So smiechom si ma premeria a kývne mi, nech k nej podídem. Prekročím prah dvier a ona ma vtiahne do svojho objatia. „Všetko najlepšie, dcérka," šepne mi do ucha.

„Ďakujem, mami."

„A teraz bež na tie oslavy, Rosie," povie mi a ja sa na ňu prekvapene pozriem. V prípade narodenín býva prísnou zásadou, že sa naša rodina spolu naraňajkuje, naobeduje a navečeria. Ani v sne by mi nebolo napadlo, že ma pustí len tak- s jemným objatím a tichým zablahoželaním.

Prikývnem rýchlo, aby si to náhodou nerozmyslela, tuho zovriem vlastné paže okolo jej tela a vybehnem na chodbu. O pár minút už vykračujem po ulici.

Rozloha Kupoly je ako väčšie mesto. Bola vybudovaná nad mestom v Rusku a pripojili sa k nej aj okrajové štvrte. Podľa odhadov má nejakých tisíc kilometrov štvorcových. Ak je človek na jednej strane, na druhú nedovidí.

Známky toho, že dnes je v Kupole výnimočný deň, započujem skôr, ako uvidím. Síce ľudia tu, sú zvyknutí na ticho a pokoj, ale ľudská genetika sa nezaprie. Stačí príležitosť a ľudia si užívajú. Alkohol, drogy, ani cigarety, neexistujú a preto dokáže SOFTPOE predísť nežiaducim nočným oslavám a nezodpovednému ničeniu majetku. Ale teraz, keď sa reťaze trocha povolili, počuť spev ľudí, ktorí si asi doma niečo vmiešali do nápojov.

V centre mesta natrafím na ľudí, z ktorých vzniknú skupinky. Ja som nikdy nemala veľa kamarátov, radšej som chodila k hraniciam, ako som sa ulievala so spolužiakmi za školou a sťažovala som sa na Rhusha, odporného profesora chémie. Nie je to nič pre mňa, preto si s vlastnými rovesníkmi nerozumiem najlepšie. Vlastne som nestretla ešte nikoho, kto by chápal moju posadnutosť so stenou Kupoly. Vlastne, ani ja to celkom nechápem.

Slávnosť sa koná na hlavnom námestí pred nejakým chrámom, ktorý tu stojí od nepamäti. Sú postavené tri rady šiatrov, kde zamestnanci SOFTPOE predvádzajú kadejaké vedecké kúsky. Mňa tu zaujíma jedna jediná vec: AP-R zbrane.

Pravda je taká, že väčšinu tých technických vecičiek nám buď ukazovali v škole, alebo mi ich ukázala matka. Jediné, k čomu som prístup nikdy nemala a už ani nebudem mať, sú tie zbrane. Môžu ich používať len Ostreľovači, vybratí jedinci, ktorí majú stupeň radiácie vyššie, než my ostatní.

Lenže v našej Kupole chýba jeden Ostreľovač, aby ich počet zodpovedal vyrobeným zbraniam. Bolo vyrobených dvanásť zbraní a do každej pasujú zafarbené náboje. Ale keďže najsilnejší Ostreľovač, ten koho radiácia presahuje všetky hranice normálnosti, v našej Kupole nie je, je jedna zbraň voľná.

Pred strieľaním, by mal zbraň nabiť jeden Ostreľovač, čím by sa guľky naplnili jeho radiáciou a my by sme si to mohli vyskúšať. Čím je radiácia vyššia, tým ťažšie sa s tou zbraňou strieľa.