Percy a Annabeth- nekonečný príbeh

Narušenie pokojnej noci..

Bola tichá a hviezdnatá noc.
Vodniaci v paláci a aj na celom ostrove spali hlbokým spánkom a načerpávali energiu na nasledujúce dni korunovácie a pohreb kráľovnej.
Opal sa prehodila na druhú stranu svojej postele a zvráštila tvár.
Sen, ktorý práve snívala nebol totiž tak úplne snom.
Bola to spomienka na jej detstvo.

"Mami", zakričala som na maminu. Pozrela som sa na svoje malé telo v zrkadle. Bola som práve v jej izbe a hľadala ju.
"Hneď som tam, Opálka", odpovedala mi z kúpeľne.
Ja som sa zatiaľ obzrela v zrkadle.
Mala som krátke čierne vlasy a vypúlené hnedé oči po mame. Moja pokožka bola už jemne modrá, no ten pravý modrý vzhľad dostanem až v dospelosti.
Tisla som svoje bosé nohy k sebe a čakala na mamu.
"Už som tu", pribehla ku mne a vybrala mi dúhové ponožky.
"Ale tie sa vôbec nehodia k mojim šatám", panovačne som jej protirečila.
Ona sa pousmiala a sklonila sa, aby sme boli v rovnakej výške: "Je to znamenie tohto ostrova, ktorý je najdôležitejší v našej zemi. Musíme ho chrániť, no zároveň aj ctit."
"No, čo s tým majú ponožky", odvetila som roztomilo zachmúrene.
Mamina mi postrapatila krátke vlasy a spoločne sme vyšli z izby.
Chytila som sa lemu jej šiat, aby som jej stačila a mamina zamierila k východu z paláca.
Pred dverami sa ku mne ešte raz sklonila: "Hovorili sme už o tom. Buď prosím vlúdna a priateľská. Aj keby bol trošičku nevychovaný, pamätaj, že ty máš určité spôsoby. Ak by bol nepriateľský, nenapodobňuj ho, ale naprav ho a ukáž mu že si lepšia! No, ak bude v niečom lepší, skús sa mu vyrovnať."
Prikývla som a mama mi položila ruku na líce.
"Ty to zvládneš. Vieš rozoznať dobro a zlo, však?", spýtala sa vážne a ja som vážne prikývla.
Usmiala sa.
Usmiala som sa aj ja.
Bol to totiž jej krásny a nakázlivý úsmev, v ktorom vyzerala ako bohyňa, ktorou aj skutočne bola.
"Hovorili sme o tom. Je to môj starý známy, tak by nemali nastať problémy", povedala moja minori Lyn.
Aryanna,moja mama, sa na ňu tiež usmiala, vstala odo mňa a všetky tri sme sa objali.
"Buť tam prosím opatrná. Nerob nič unáhlené", varovala Aryanna Lyn.
Lyn, vodňanka po ktorej som dostala farbu vlasov a pleti sa na mamu zoširoka usmiala a na mňa žmurkla až sa jej zelené oči zaleskli: "Nebojte sa vy dve. Ja som predsa veľmi schopná a úžasná vodňanka z Ostrova nádeje. Nejaký Kronos ma nedostane!"
Keď si však všimla rovnaké starosti v mojich a maminých očiach, vzdychla si a ešte raz nás prudko objala.
Potom si s mamou kývli hlavami a dvere paláca sa otvorili.
"Zdravím Daidalos", pozdravila ho chladne Lyn.
"Lyn", rovnako chladne odvetil aj on.
"Robíme ti láskavosť, tak dúfam, že nám v týchto ťažkých časoch pomôžeš", začala Aryanna hovoriť, no Lyn sa už vybrala k Daidalovi a preč z paláca.
Daidalos sa uškrnul: "Neboj sa, kráľovná. Sľúbil som ti ten svitok, tak tu ho máš!", hodil maminým smerom starý valček a ona ho bez mihnutia oka chytila.
Lyn bola asi v polovičke cesty k Daidalovi, keď sa pri Daidalovi tiež pohol malý človek, ktorého mal pri sebe.
Pôvodne vyzeral len ako batoh, pretože ho mal najprv Daidalos na chrbte.
Bol to chlapec, rovnakej výšky a veku ako ja.
S Lyn sa pozdravili a zamierili svojimi smermi.
Moja minori, čiže druhá mama odišla s Daidalom zatiaľ, čo nám ostal na krku jeho utajovaný malý syn.
"Ahoj", povedal nesmelým tichým hlasom.
Mal nezvyčajne červené vlasy a podobné hnedé oči ako ja.
"Volám sa Giro. A ty budeš princezná Opal, však?", podal mi ruku na potrasenis.
"Áno", prikývla som a potriasla jeho rukou.
"Výsosť", uklonil sa pred mamou. Ona bola najprv nesvoja, no potom sa naňho jemne usmiala a odstúpila od dverí, aby sme mohli prejsť do paláca.

Zrazu však pokojnú noc a Opalin sen preťalo mohutné zadunenie a výbuch.
V paláci vypukol požiar a do už nie tak pokojnej noci sa vyvalili kúdoly dymu z paláca.
"Ty malá zradkyňa! Vráť to!", zakričal nejaký hlas na celý palác.