† Ja sa vrátim †

891 86 11
                                    

Rýchlo som sa vystrela a nahodila kamenný a nebojácny výraz. Vstúpila som do miestnosti a všetky oči padli na mňa. Snažila som sa ignorovať fakt, že v strede miestnosti je zakrvavený James, ktorý na mňa civí pohľadom 'vypadni inak sa stane niečo zlé'.

,,No výborne. Ako vidím, nováčik nesklamal a priviedol Darkon k nám tak ako sľúbil." povie jeden z nich, pravdepodobne vodca.

Má čierne vlasy, hnedé oči a nespočetne veľa tetovaní. Typujem taký štyridsiatnik. Premeriam si ho pohľadom a potom si založím ruky na prsiach. Drzo zdvihnem jedno obočie a uchechtnem sa.

,,Prosím ťa. On ma sem nepriviedol. Musela som za ním prísť sama. Veď on je neschopný." znížim Joshovo ego a on sa na mňa len hnusne pozrie.

Všetci sa uchechtnú a dokonca aj ten ich vodca. Potom im prikáže, aby ma zviazali. Ale ja ustúpim a dám sa do bojovej pozície.

,,Najskôr pustite Jamesa." poviem a on ako na povel začne protestovať a mykať sa.

,,Daj si pohov James! Sľúbili, že ak prídem, tak ťa prepustia. Som tu...teraz splnte čo ste sľúbili." poviem nekopromisne a ten ich vodca si ma premeriava pohľadom.

Akoby zisťoval, či to myslím vážne. A verte mi ja to myslím smrtelne vážne. Nakoniec kývne tým chlapom na povel, aby ho odviazali. Keď prechádzali okolo mňa James sa im vytrhol a chytil ma za ramená.

,,Nemala si to robiť." povie a ja sa uchechtnem a pretočím očami.

,,Neskoro." poviem ľahostajne a on svoj stisk ešte viac upevní a nakloní sa ku mne.

,,Ja sa vrátim." povie a ja zmeraviem.

Ale rýchlo sa spamätám a nahodím ľahostajný výraz. Tie gorily ho opäť schmatnú a vlečú ho niekde preč. Ako to myslel? Veď len teraz sa odtiaľto dostal! Jemu totálne preskočilo. Tak ja ho prídem zachrániť a on mi povie, že sa vráti? Hrabe mu?! Z môjho premýšľania ma vytrhli gorily, ktoré ma zdrapili a následne ma tresli do hlavy niečim fest tvrdým. Au! To sú idioti, veď ja sa nebránim. Ďalej si už, ale nepamätám, lebo som upadla do bezvedomia.

O týždeň neskôr

Hmmm...áno ste prekvapený, že ešte žijem? Áno. Predstavte si. Som nažive, ale nie na dlho, pretože dnes má prísť ich 'najvyšší šef' a skončiť to so mnou. Nechápem prečo ten ich 'najvyšší šef' , chce práve mňa. Veď na svete je milón ďalších vlkov a omnoho silnejších odo mňa. Teda asi. Tak čo po mne sakra chce?! Verte mi tento týždeň bol...strašný. Jesť mi dávajú raz do dňa a piť tak isto. O záchodoch ani nehovorím. Som taká vychrtlá, že ešte chvíľu a zomriem od hladu. Za každé slovo, ktoré som povedala, som si vyslúžila ranu bičom alebo kopanec do brucha. Vážne, nerobím si srandu. Ak som povedala jedno slovo dostala som kopanec a ak dve tak dva kopance. Raz som sa rozkričala na celú miestnosť, že prečo to už neukončia, a že či sú to sráči a skončilo to tak, že som bola dva dni v bezvedomí. Nenávidím svoj život. Zo srdca ho nenávidím. Ale môžem si za to sama, pretože ja som sem prišla dobrovoľne.

Začula som otváranie dverí. Ale zrak som nezdvihla. Sčasti preto, lebo som bola na pokraji síl a sčasti preto, že som nechcela vidieť ten odporný ksicht ich šéfa. Nastal môj čas a ja som s tým zmierená. Aj tak by som to dlho nevydržala pri takom stravovacom režime. A keby viete aké to jedlo bolo odporné. Najskôr som si myslela, že to skončí opäť na tanieri spolu s mojim predchádzajúcim jedlom, ale uvedomila som si, že je to jediný zdroj potravy, takžeee...som tak sčasti nemala na výber.

Pohľad mi padne na čierne lesklé lodičky. Ou! Tak ten ich šéf je nakoniec šéfka? No super. Ešte lepšie.

,,Pozri sa na mňa." povie zastrene a ja pokrčím čelo.

Ale veď, ja ten hlas odnekiaľ poznám. Ale i tak sa nechcem pozrieť. Nechcem vidieť ten zmachlený, blbý... Moment. Prudko zdvihnem zrak a vyvalím oči. T-to nie je možné. Nie nie nie. To sa mi len zdá. Nasadím kamenný výraz a snažím sa potlačiť narastajúci hnev.

,,Hah! Vedela som, že s tebou budú len problémy. Vždy si bola problémový typ. Keď som sa dozvedela o tebe a tvojej...premene, ani ma to moc neprekvapilo. Ani nevieš ako dlho som túžila vidieť ťa takto bezmocnú a čakajúcu na smrť. Neboj, zachvíľu budeš mať tú česť stretnúť sa s pani smrťou osobne." zlovestne sa zasmiala a ja som sa na ňu neveriacky pozerala.

Ako môže povedať niečo takéto. Ako to môže povedať ona? Preboha...a ja som si myslela, že ma už nič neprekvapí. No bohužiaľ. Stalo sa.

Ladným krokom ako to vie len ona sa presunie za mňa ku nejakej starej spráchnivenej skrini. Keď ju otvorí, rozšíria sa mi zreničky. Pre Marlenkinho jednororožca, v tej skrini sú celý ten čas smrtiace zbrane?! Robíš si zo mňa prdel? Povedzte mi, že toto je len zlý sen.

Vytiahla odtiaľ dýku. Preboha. Tá DÝKA. Viete čo to je za dýku? Nie? Tak vám to poviem. Presne tá istá dýka ako bola v mojom sne. Ten had okolo rukoväte, tie vyryté iniciály MV. Oooo nie. Toto je len zlý sen. Prosím až to je len sen. Prosím prosím prosíím. Vlastne, ani neviem čo je horšie. Že sa prehováram, že to je len sen alebo to, že viem, že nemám pravdu.

Diabolsky sa na mňa usmiala a začala sa ku mne pomaly približovať. Hrala sa s tou dýkou a mne bušilo srdce ako o závod. Nie preto, že by som bola dosratá, to nie. Ja som zmierená s tým, že zomriem. Búši mi preto, lebo neviem ako dlho sa udržím a neskočím po nej. Ani neviete ako ma bolí to, že ma chce zabiť práve ona. Veď, áno som problémová, ale nie až tak. Nikdy som jej neublížila. Vždy som k nej bola milá. Síce sme sa moc nestretávali, ale i tak. Vždy keď som mala možnosť som sa na ňu usmiala a objala ju.

Sklopila som zrak a zhlboka sa nadýchla.

,,Ale čo, žeby sa naša Dark bála?" povie ironicky a ja k nej zdvihnem svoj ľadový pohľad.

,,Ja som zmierená so smrťou. To mi je úplne jedno. V pokoji ma zabi aj teraz okamžite." poviem sebaisto.

,,Mňa zaráža, len to, že ma chceš zabiť ty. A vlastne sa tomu ani nečudujem." poviem a ona nadvihne jedno obočie.

,,Vždy si bola zlá matka." nenávistne jej to chrstnem do ksichtu a uškrniem sa.

Weird? Only UNIQUE!Where stories live. Discover now