Weird? Only UNIQUE!

† Je mi...fajn! †

Rýchlo som privrela oči a potriasla hlavou. Keď som opäť otvorila oči, už tam nikto nebol. Nebudem vám klamať, mala som bobky. Celú noc som potom už nespala. Stále som sa mrvila, a keď som už už šla zaspať, cítila som akoby sa na mňa niekto pozeral. A tak som sa celú noc dívala von oknom a dúfala, že sa mi to len zdalo. A čo ak by tu aj niekto bol? Čo by som mohla urobiť? Nemôžem sa hýbať a ani kričať. Som úplne bezmocná.

Ráno ma prišiel Louis skontrolovať a dať mi lieky proti bolesti a podobne. Keď odišiel, v miestnosti nastalo hrobové ticho. Celý deň som inak strávila sama.

Po dvoch týždňoch

Dnes má prísť Louis a pustiť ma domov. Ten posraný límec a tá divná kovová vecička, ktorá sa tiahla po celej mojej chrbtici, som si musela nechať ešte týždeň. Za celý ten čas čo som tu bola zavretá ma ani raz neprišla pozrieť ani Maggie a ani James. Chápem, kto by mal predsa starosti o mňa?! Veď ja vôbec nemám city, vôbec nepotrebujem cítiť, že je niekto pri mne, vôbec sa mi nechce plakať každý deň... Fuha! Ten sarkazmus zo mňa dnes len srší. Mimochodom, ten niekto, ktorého som videla prvú noc, sa mi zjavoval každú noc. Uprostred noci som sa budila kvôli pocitu, že sa ma niekto dotýka, alebo že ma niekto sleduje. Nevyspala som sa poriadne už dva týždne a aj to tak vyzerá. Kruhy pod očami mám až kdesi pri brade.

Zrazu sa otvorili dvere a v nich stál Louis. Rozprával sa s niekym na chodbe a zdá sa, že sa dobre bavil. Rozlúčil sa krátkym 'musím ísť' a vošiel do izby. Pozerala som sa von oknom a on prišiel k posteli. Na tvári mal už profesionálny výraz, bez štipku emócie. Posadila som sa a on ma odpojil z hadičiek a skontroľoval tlak a podobné kraviny.

,,Po týždni si ten límec môžeš dať dole a ber tieto lieky." podal mi krabičku s liekmi a ja som sa pomaly postavila z postele.

Prišlo mi ľúto, že sa ku mne Louis chová takto. Vždy sme si rozumeli. Mala som ho rada. Samozrejme, ešte stále mám.

So sklonenou hlavou som sa vydala k dverám.

,,Ehm...Dark? Si vpohode?" spýta sa zrazu a ja zdvihnem zrak.

,,Je mi...fajn!" poviem chrapľavo a opäť sa otočím k dverám.

Výjdem von a nasadím si kapucňu. Až teraz mi dôjde, že nemám odvoz. Do riti! Motorku mám v lese. Bomba! Idem teda k nám domov, pre štvorkolku. Len dúfam, že Josh nebude doma.

Cesta mi trvá asi pätnásť minút. S tým límcom sa moc nechcem ukazovať, takže preto tá kapucňa. Po pätnástich minutách som konečne zastavila u nášho domu. Kľúčik máme ako vždy pod rohoškou. Aké klišé. Pomaličky odomknem a čo najtichšie si zoberiem kľúčiky od garáže z predsiene. Garáž sa s jemným hrmotom otvorí. Nečakám ani sekundu a rýchlo bežím otvoriť bránku. Poobzerám sa po okolí. Ako obyčajne sa tu nič nedeje. Teda okrem toho, že spoza rohu teraz vyšli za sebou tri čierne autá. Vypadajú ako z nejakej kriminálky. Hh. Asi by som mala prestať toľko pozerať telku. Z ničoho nič to predné zastavilo a tie dve, ktoré šli za ním len tak tak ubrzdili. Zvráštila som obočie a s nepríjemným pocitom som sa vrátila do garáže. Nasadila som si helmu...teda pardon. Chcela som si ju nasadiť, ale ten blbý límec mi to neumožnil. Ahhh! Sakra! Serem na helmu! Musím rýchlo padať, než ma niekto uvidí. Naštartovala som a upaľovala preč. Po desiatich minútach cesty som si to všimla. Buď je to náhoda a tie autá idú rovnakým smerom alebo ma sledujú. Pridala som plyn a odbočila z cesty. Fajn! Sledujú ma!!! Pridala som a uháňala ako o závod. Zabočila som smerom do lesa, keď zaznel rachot a následne mi okolo ucha preletela guľka. Nie nie nie! Bože to sa môže stať len mne. Snažila som sa kľučkovať pomedzi stromi, ale iba ma to zdržovalo. Mierila som k našej smečke keď som si uvedomila, že ak tam pôjdem, prezradím ich a niektorí môžu prísť aj o život. Tak teda ako správna Luna som sa zvrtla a mierila na opačnú stranu jazera. Samozrejme, že tí idoti ma následovali. Čo nemajú nič iné na práci ako sa hrať naháňačky?! Bože oni sú také deti. Snažila som sa niečo vymyslieť. Nejaký únikový východ. Pred sebou som videla obrovské mravenisko. A keď hovorím obrovské, myslím tým fakt obrovské. Mohlo mať asi pol metra do výšky a meter do šírky. Preboha! To čo tam žije za mravce. Fajn teraz nebudem riešiť mravce, mám horší problém. Teraz ma niečo napadlo, ale je to asi ten najhorší nápad. Ale je jediný, takže smola. Pridala som plyn a v duchu sa ospravedlnila obyvateľom mraveniska. Použila som to mravenisko ako rampu. Letela som vzduchom a mierila rovno na hrubý strom, ktorý sa nachádzal asi päť metrom od toho mraveniska. V poslednej chvíli som vyskočila zo štvorkolky a padla do jazera. Počula som už len výbuch. Plávala som hlbšie, aby ma tí idoti, čo sa nudia, neuvideli. Zrazu mi niečo zasvišťalo pri uchu. Potom som niečo ucítila pri ruke a aj pri nohe. Oni po mne strieľajú? Bože oni sa fakt nudia. Začal mi dochádzať kyslík. Už hodnú chvíľu pri mne nič nepreletelo a taktiež som nič nepočula. No samozrejme, veď si pod vodou! Agrrrr! Sklapni! Nutne potrebujem kyslík, už sa rozprávam sama so sebou. Plávam čo najrýchlešie hore, samozrejme ako mi to môj límec dovoľuje. Vynorila som sa a šplhala sa na breh. Bez toho sprostého límca by to bolo omnoho jednoduchšie. Opriem sa o strom a prudko dýcham. Chvíľu mi trvá popadnúť dych, pretože neustále vykašliavam vodu. Nakoniec už len prudko dýcham. Keď zrazu ma niekto strhne za rameno.