† Kľud Rambo! †

1.2K 93 0
                                    

Skamenela som. Hľadela som pred seba neschopná pohybu. Predo mnou stál vlk. A nielen tak obyčajný, bol obrovský. Nikdy neverte obrázkom z Googlu. Nie sú pravdivé.

Vlk vrčal a slintal. Jeho oči boli žlté a žiarivé ako mesiac na oblohe. Nebezpečne sa mu v nich zablyšťalo. Ja viem čo si asi hovoríte. Prečo sa mu sakra díva do očí? No jednoducho preto! Nevedela som sa na nič iné sústrediť. Prvé čo som si všimla boli jeho oči. Žiarili ako hviezdy na oblohe.

Začal sa nebezpečne približovať a ja som sa prebrala z tranzu. Nasadila som odhodlaný výraz a pomalilinky sa posúvala dozadu. Ale vlk sa po mne rozbehol a skočil na mňa. Zvalil ma na zem a ja som si rýchlo dala ruku pred tvár. Začal vrčať a nakoniec sa mi zahryzol do ruky. Vydala som neľudský zvuk. Bolo to niečo ako výkrik, zavíjanie a revanie leva. Samozrejme nie doslova. Do ruky mi vystrelila neuveriteľná bolesť. Nachvíľu sa mi zahmlilo pred očami. Myslela som si, že je po mne, a že skončím ako jeho večera, keď zrazu mi pustil ruku a nastražil uši. Viem, že sa to teraz nehodí, ale z tohto uhlu pohľadu a to ako naňho padá mesačne svetlo, vyzerá majestátne. Proste sa to nedá opísať je to ako západ slnka alebo padajúca hviezda. Neviem to opísať. Rýchlo som ho od seba odstrčila a zvalila sa pod najbližší strom. Bol dosť hrubý na to aby som sa zaň schovala. Nakukla som spoza neho a sledovala toho vlka. Obzeral sa okolo seba, akoby niečo hľadal. Zrazu mu hlavou trhlo do jednej strany. Myslela som si, že hľadá mňa, ale keď som sa pozrela znova, hľadel na opačnú stranu. Po chvíli som pochopila prečo. Počula som ako sa sem blížia pytliaci. Ich štrnganie zbraní doliehalo až sem. Približovali sa a myslím, že to vycítil aj ten vlk. Dal sa na útek, ale myslím, že mu to bolo na nič, pretože po pár metroch sa chytil do pasce. Ako na povel k nemu pribehli pytliaci a začali si pochvalne mrmlať.

,,Myslím, že máme šťastie. Myslím, že ten sa mi bude v obývačke pekne vynímať." zasmial sa jeden z nich, ktorý mal dlhú bradu a pivné brucho.

Už-už som chcela dať nohy na ramena, keď som sa pozrela tomu vlkovi do očí. Bol taký bezbranný, taký... nie! Chcel ťa zabiť a mať ťa na večeru! Pokarhalo ma svedomie a ja som sa pomaly postavila. Ruka ma brutálne bolela. Chcela som odísť, ale ten vlk začal kňučať. Ah!!! Aby to čert vzal. Prečo som nemohla mať ako obľúbené zviera škrečka?! Pozrela som sa spoza stromu. Všetci traja okolo neho stáli a zvezovali ho.

,,Ah! Toto budem ešte ľutovať." zamrmlala som si popod nos a rozbehla sa preč.

Po asi dvadsiatich metroch som sa zastavila. Nadýchla som sa a snažila si dodať odvahu. Posledný krát som sa nadýchla a spustila.

,,Auuuuuuuuuuu!" začala som zavíjať a snažila som sa čo najvernejšie napodobniť vlka.

Ja len dúfam, že to nepriláka ďalších vlkov. Zavíjala som čo najhlasnejšie. Keď som prestala, počula som ako sem niekto beží. Hodila som sa za strom a ani nie za dve minúty okolo mňa prebehli dvaja pytliaci. Len dúfam, že ma nezbadali. Rozbehla som sa na miesto kde bol ten vlk. Ležal tam zviazaný a vedľa neho čupel jeden z pytliakov. Ooo nie! Zdá sa, že si naschvál vybrali jeho. Mal asi 30 rokov. Čiže bol z nich najmladší. Ak sa mi ho podarí nejako spacifikovať s mojou zranenou rukou, tak si pôjdem osobne pre nobelovu cenu. Pozrela som sa na toho vlka a myslím, že som stratila rozum. Skočila som na toho pytliaka zozadu a zvalila ho na zem. Vrazila som mu a bežala k vlkovi. Ale ten pytliak ma stihol chytiť za nohu a zvaliť na zem. Tentoraz vrazil on mne. No do riti! Ten má ale ranu. Kam sa naňho hrabem. Naklonil sa nado mňa a chcel mi ešte raz vraziť. Uhla som sa s hlavou a chytila prvé čo sa mi dostalo pod ruku. Na moje šťastie to bol kameň, a tak som ho tresla po hlave. Myslela som si, že sa pogrcám. Asi som mu rozbila hlavu. Pytliak len bezvládne padol na zem. Dýcha, takže nie som vrah. Fuuu! Čo ja kvôli tomu zvieraťu neurobím. Sakra! Tak ten vlk ma chce zabiť a ja sa tu kvôli nemu mlátim. Asi som vážne chorá. Potrebujem psychiatra a to nutne. Doplazila som sa k tomu pytliakovi a prehľadávala som ho dokým som nenašla čo som hľadala. Nôž. Nemusela som hľadať dlho, predsa len je to pytliak. Prišla som k tomu vlkovi a rozmýšľala či som urobila dobre. Pozrela som sa mu do očí. Stále boli žlté a nejakýcm spôsobom ma fascinovali. Všimla som si, že prudko dýchal, a keď uvidel že mám v ruke nôž začal kňučať. Heh! Zrazu aký si krotký. Začala som sa približovať a ten vlk sa začal metať.

,,Kľud Rambo!" povedala som a priložila nôž na laná.

Urobila som pár pohybov a laná spadli na zem. Zrazu som začula ako sa k nám blížia zvyšný dvaja pytliaci. Zreničky sa mi rozšírili. Obrela som sa na vlka.

,,Bež!" postavila som sa a ako keby mi ten vlk rozumel sa rozbehol preč.

Aj ja som sa rozutekala a po pár metroch som počula hlasné nadávanie. Bežala som tak rýchlo ako som vedela. Už som videla plot. Ale samozrejme to by som nebola ja keby som nezakopla a v plnej rýchlosti som šľahla na papuľu. Au! Asi som si dooškierala ruky. A najhoršie na tom je, že tá ruka má neuveriteľne bolí. Postavila som sa a oprášila sa. Bola som celá zašpinená. Mala som oškreté kolená a celú ruku som mala krvavú. Stiahla som si rukáv na svetri a skryla odtlačky zubov v mojej koži. Vlasy som mala strapaté a sem-tam sa našla aj vetvička zapichnitá vo vlasoch. Pooprašovala som sa a z vlasov si vybrala vetvičky. Šla som smerom k plotu. Teraz vymyslieť techniku ako cezeň prejsť. Zaprela som sa nohami a jednou rukou sa vyšvihla hore. Zoskočila som dole, ale neudržala som sa a spadla som na kolená. Vydýchla som si, ale to som ešte nevedela, že ma tu čaká 'menšie' prekvapenie.

Weird? Only UNIQUE!Where stories live. Discover now