Weird? Only UNIQUE!

† Je to tvoja vina! †

Dark

Temnota. To je to čo ma napĺňa. Neviem kde som ani čo tu robím. Metám sa zo všetkých síl, ale je to zbytočné. Cítila som a aj počula ako sa so mnou rozprávala Maggie. Snažila som sa otvoriť oči, ale tá temnota ma doslova ťahala a vysávala zo mňa energiu. Nie! Nevzdám sa! Kvôli Markovi, kvôli Maggie a kvôli smečke. Moje viečka boli ťažké ako tehla. Takže na tri. Raz...dva...triiiii... Tak fajn. Ešte raz. Raz...dva...triii. Pomalililinky som začala zdvíhať viečka. Chvíľu mi trvalo zaostriť, ale nakoniec som si všimla ako sa nado mnou skláňa Louis a niečo robí s tým pípajúcim prístrojom. Počkať! On ma chce...odpojiť?! No to si robíš srandu. A kde je vlastne Maggie? Takže...oni už rátajú, že som mŕtva? Fajn. Z oka mi vytečie jediná slza. Ďalším už nedám dôvod opustiť moje slzné kanáliky. Myslela som, že som našla kamarátov, ale oni by najradšej boli, keby skapem. Mám toho dosť! Od teraz s nikým nebudem zachádzať v rukavičkách. Toto je môj život, moje pravidlá, moje myšlienky, moje názory. A NIKTO mi nebude rozkazovať!

,,Dark?! Ty žiješ!" skríkne Louis až ma trhne.

Vybehne na chodbu a vykrikuje na sestričky. Ja pretočím očami.

,,To je prekvapenie čo?!" zachraptím ironicky, i keď viem že tu nikto nie je.

Po chvíli ma obskakujú sestričky a pýtajú sa ako sa mám, či ma niečo nebolí, či mi nie je zle, a tak podobne.

,,Je mi fajn! A teraz padajte! Chcem si pospať." zaklamem a oni všetky sklapnú a odpochodujú preč.

Samozrejme, že mi nie je fajn. Ani fyzicky, ani psychicky. Ale to im nepoviem. Na chrbtici ma studení niečo kovové a na krku mám límec ako nejaký pes. Vážne úžasné. Už už začínam zatvárať oči, že si pospím, keď zrazu do izby vtrhne Maggie a začne mi klásť množstvo otázok, ktoré úspešne ignorujem a snažím sa spať.

,,Dark? Stalo sa niečo?" spýta sa a ja pretočím oči.

,,Zrazu ťa to zaujíma." poviem sarkasticky a zavriem oči.

,,O čom to hovoríš? Vždy mi záležalo čo ti je a čo ťa trápi." povie a ja sa ironicky zasmejem, teda aspoň som sa o to pokúsila.

Znelo to skôr ako škriekanie papagája, ktorého práve škrtia. Našťastie do izby vošiel Louis a poslal Maggie preč, aby ma mohol dopodrobna vyšetriť. Maggie z izby vychádza so sklonenou hlavou a smutným výrazom v tvári. Posledný krát sa na mňa pozrie a ja rýchlo odvrátim zrak. Počujem už len slabé cvaknutie dverí a následne Louisove kroky. Nehovorí nič, len kontroľuje prístroje a hadičky, ktoré mám napichané v sebe.

Po polhodinovej kontrole sa Louis konečne vystrie, ale zostáva stáť pri mojej posteli. Hľadí na mňa zvláštnym pohľadom. Pozriem sa mu do očí a vidím v nich sklamanie, smútok, ľútosť...už nevydržím ten nátlak a odvrátim zrak. Môj pohľad ostáva naďalej kamenný. Nemám za potrebu dávať najavo svoje emócie. Teraz už nie. Už nespravím tú istú chybu.

Louisov pohľad je stále upriamený na mňa, ale stále nič nepovie. Už ma to začína štvať. Po dlhšej chvíli to už nevydržím a pozriem sa naňho tvrdým nepriateľským pohľadom.

,,No tak už to povedz! Povedz, že si sklamaný, že nie som mŕtva. Povedz, že si zo mňa znechutený. No ták dotoho!" poviem hlasnejšie ako som chcela a hlasivky mi pri poslednom slove zlyhajú.

Som taká vysílená, že mi úplne odišli hlasivky. Chcela som ešte niečo povedať, ale nešlo to. Stratila som hlas.

,,Pokoj! Nenamáhaj sa! Nič z toho čo si povedala nie je pravda." začne a sadne si na posteľ.