† Prosím ťa nekrič! †

1.1K 89 2
                                    

Ja som vedela, že je divný! Ale nečakala som, že to bude syn alfy. Žeby preto sa na mňa tak divno díval? Ah! Prečo práve on? Prečo James?

Tieto myšlienky mi vírili večer hlavou, keď som len tak ležala na matraci v mojom domčeku.

A prečo som ho tu ešte nevidela? Nevšimla som si, žeby bol večer pri večeri. Žeby prišiel až potom? A vie vôbec, že som tu? Podľa mňa nie! Pretože keby to vedel, tak by sa ani neukázal. Ah! Je toho na mňa moc. Postavím sa a spustím sa po strome dolu. Kožu mám takú rozodratú, že každým pohybom má to bolí viac. Prechádzam sa po lese až prídem k nejakému jazeru. Sadne si na obrovský balvan a hľadím na mesiac. Hmmm...zvláštne, že to beriem takto pokojne. Iní by sa zrútili na mieste, ale ja? Pravdaže mi chýba mama s Joshom a aj Richom, ale veď môžem chodiť medzi ľudí. Síce nie tak často, ale stále mám tu možnosť stretnúť sa s rodinou.

Len tak sa hľadím do blba a užívam si ticho, keď zrazu počujem ako sa alfa, teda Mark, háda s Jamesom.

,, ...ale ty nemáš na výber!" povie Mark a James si len naštvane odfrkne.

,,Ale no ták! Ja viem vládnuť aj sám. Nepotrebujem ženskú po svojom boku." protestuje James a mne dôjde o čom sa bavia.

,,Mne je jedno čo si myslíš ty! Za týždeň bude sobáš a basta!" povedal Mark prísne a James sa uškrnul.

,,A čo ak nie?!" prekrížil si ruky na prsiach, ale Marka to nevyviedlo z mieri, ba naopak, na tváti sa mu roztiahol zlovestný úsmev.

,,V tom prípade ti vyberiem našu Lunu ja." povie a Jamesovi zmizne jeho úškrn z tváre ako mávnutím čarovného prútika.

,,Ale otec! T-to nemôžeš!" začal James, ale Mark sa ešte viac usmial.

,,Ale môžem! A ver mi, tu v smečke máme veľa schopných vlčíc, ktoré by sa za teba veľmi radi vydali." povie sebavedomo Mark.

,,Ale-ale...to predsa..." James začal koktať.

,,Žiadne ale! Máš týždeň, inak vyberiem Lunu ja!" povie autoritatívane a potom sa otočí na päte a odíde.

Ja na nič nečakám a okamžite sa postavím a zdrhám ku mne do domčeka. Tak toto bude dlhá noc.

Na ďalší deň

Zobudia ma slnečné lúče, ktoré dopadajú cez okno na moju tvár. Prižmúrim oči a zdvihnem sa do sedu. Ah! Ďalší deň. Dnes má byť spln. Bojím sa?! Možno trošku. Prezlečiem sa do maskáčových kraťasov a do čierneho tielka. Na nohy nazujem svoje hnedé topánky a môžem ísť.

Zišla som dole, opäť som nepoužila rebrík, a šla som smerom k jazeru. Opláchla som si tvár a poumývala krv na rukách. Včera som to nestihla. Mala by som vážne začať používať rebrík. Z môjho filozofovania ma prebudili ruky na mojich očiach.

,,Kto som?" povie Jay snažiac sa mať hrubší hlas.

Ja sa začnem rehotať jak nafetovaná a akože sa zamýšľam.

,,Hmmm žeby ten najotravnejší človek na Zemi?" poviem a ruky z mojich očí sa stiahnu.

,,Heej!" zatvári sa urazene a ja ho kamarátsky buchcem do ramena.

,,Ale no ták neurážaj sa, Yogi." poviem a Jay sa na mňa nechápavo pozrie.

,,Vážne Hedviga? Yogi? Nič lepšie ti nenapadlo? " povie a ja sa nad svojím oslovením pousmejem.

,,Prečo? Nepáči sa ti to? Veď Yogi je super, čo sa ti nepáči?" poviem a prekrížim si ruky na prsiach.

,,Nooo neviem či chcem mať prezývku po hovoriacom medveďovi." povie a ja sa začnem smiať.

,,Dobre, dobre poď! Ideme do jedálne."
,,Do jedálne?" zarazím sa.

,,Áno! Čo si si myslela, že budeme loviť každí za seba?!" povie a ja sa zatvárim zaskočeno.

,,Vlastne...áno!" poviem priamo a on sa zasmeje.

,,Niee! To majú na starosti lovci smečky. To je jedno z mnohých našich zamestnaní." povie a ja prikývnem.

Spolu ideme smerom do jedálne. A vážne. Tá budova bola zahalená kríkmi a obrastená rastlinami, takže sa nečudujem, že som si nevšimla. Vošli sme dnu, kde bolo vážne rušno. Postavili sme sa do radu a zrazu som ucítila lahodnú vôňu. Voňalo to ako...ako...pečený zajac. Tá vôňa bola taká ostrá. Úplne mi to dráždilo nozdry. Nevedela som čo to má znamenať. Žeby to je kvôli tomu, že dnes má čaká premena? Boli sme na rade a ja som potiahla parkrát nosom. Sadli sme si do rohu za stôl. Zrazu sa mi hlave ozývali všetky rozhovory tu v miestnosti. Snažila som sa to nevnímať, ale nešlo to. Zavŕtavalo sa mi to do mozgu ako guľka. Čuch, zrak, sluch, hmat, chuť...všetko sa mi zostrilo a prišlo to tak náhle, že to bol pre mňa šok. Prudko som sa postavila a zaniesla raňajky. Všimla som si Jayov nechápavý pohľad. Rýchlo som vyšla von a nadýchla sa čerstvého vzduchu, ale to som nemala robiť. Všetky tie pachy, tie zvuky, všetko to bolo pre mňa nové. Nevedela som čo robiť, a tak som rýchlo bežala do domčeku. Vyliezla som rýchlosťou svetla a potom sa stočila do klbka do rohu. Prudko som dýchala a snažila sa upokojiť. Musím to nejako zastaviť! Ale ako?! Prstami som si vošla do vlasov a zatiahla za končeky.

,,Hedviga?" počula som ako sa mi niekto prihovoril, ale mne to prišlo akoby kričal.

Zapchala som si uši a ešte viac si pritiahla kolená k brade.

,,Nekrič! Prosím ťa nekrič!" začnem si ťahať končeky vlasov a ucítim ruku na mojom pleci.

Nadvihnem hlavu a tam sedí Jay.

,,Pokoj! Hlavne sa snaž upokojiť." zašepká, ale mne to príde dostatočne hlasno.

,,A teraz... sústreď sa na to. Nesnaž sa to zastaviť. Snaž sa to ovládať. Sústreď sa na to a pomaly to skroť." povie a ja zavriem oči.

Nadýchnem sa a sústreďujem sa na každý pach, na každý zvuk čo počujem. Počujem biť svoje srdce, cítim drsný povrch podlahy, cítim pečeného zajaca z jedálne. Potom vydýchnem a všetko zrazu zmizne. Pozriem sa na Jaya.

,,Ďakujem!" usmejem sa a objímem ho.

Odtiahnem sa a prstami si premasírujem spánky.

Celý deň inak prešiel pomerne pokojne. Jay mi to tu poukazoval, vysvetlil ako to tu chodí, aké zamestnania tu majú, ukázal mi naše teritórium, povedal, ktorým vlkom sa radšej vyhýbať. Nadišiel večer a ceremónia mala začať. Mohlo byť asi desať hodín, možno jedenásť. Neviem. Pred dvoma hodinami som volala s Joshom a uistila ho, že je všetko vporiadku. S Jamesom som sa ešte nestretla, teda videla som ho dnes, ale chcem sa mu vyhnúť oblúkom.

Stojím opretá o strom a počúvam príhovor Marka. Je to nuda.

,, ...A teraz nahradíš moje miesto a staneš sa alfou. Buď spravodlivý a rozvážny vodca, ale aj múdry a veď našu smečku k dobru." dopovie svoj dllllhy monológ a udelí Jamesovi titul alfy.

Všetci začnú tlieskať a pchať sa dopredu, len ja sa držím vzadu. Rozmýšľa čo budem robiť zajtra, keď zrazu to príde. Premena.

Weird? Only UNIQUE!Where stories live. Discover now