Weird? Only UNIQUE!

† Yogi! Pokoj! †

Pred očami sa mi zahmlelo. Bože, kde je Jay, keď ho potrebujem? Aha už viem. Je s Katie. So svojou priateľkou. Rýchlo som odbehla čo najďalej od nich. Aj tak si ma nikto nevšímal. Všetci sa zaujímali o nového alfu. Pribehla som až k jazeru. Cítila som ako sa mi lámu kosti a trhajú svaly. Je to také strašne bolestivé. Snažím sa čo najtichšie kňučať od bolesti, ale keď to tak...strašne...bolí! Auuuu! Potichu zavrčím, a potom si už nič nepamätám. Skrátka som upadla do bezvedomia.

Na ďalší deň sa zobudím na úplne cudzom teritóriu. Ale som blízko toho nášho, také dva-tri kilometre. Pýtate sa ako to viem? Nooo prešla som si premenou, takže som oficiálne vlk, a tak to cítim. Postavím a oprášim sa.

,,Ale ale ale. Žeby si zablúdila maličká?" začujem za sebou hlas nejakého cudzieho chlapa.

Keď som sa otočila boli tam nejaký traja chlapy. Vyškierali sa a tvárili sa dôležito. Boli to svalnatí nabúchanci, ktorí naháňali hrôzu. Nehovorím, že boli škaredí, ale išla z nich hrôza. Pozerala som sa na nich s kamennou tvárou.

,,Nevieš hovoriť?" zasmial sa jeden z nich a ja som pretočila očami.

,,S cudzími sa nebavím." odseknem a chcem odkráčať, ale zrazu sa jeden z nich objaví za mnou.

,,Radšej by som ti neradil provokovať." zašepkal mi blízko pri uchu a ja som sa strhla.

Začala som vrčať. Doslova. Sama som tomu nemohla uveriť, pretože to nebolo len také slabé zavrčanie, toto bolo to správne vlčie zavrčanie. Dala som sa do obranného postoja a nahodila som nebojácny face.

,,Uuu žeby nováčik?" povedal ten chalan a začal sa približovať.

Ja som začala cúvať, keď zrazu som narazila do druhého chalana. Bola som v pasci. Začala som zmätkovať.

,,Nechaj. Ma. Napokoji!" povedala som cez zaťaté zuby a on sa len nechutne zasmial.

,,Lebo čo?!" povedal výhražne a zalesklo sa mu v očiach.

Potom sa stalo niečo nečakané. Proste som nechala všetku silu prejsť navonok. A potom som ucítila tú známu bolesť lámania kostí. Zrazu som už nestála na dvoch, ale na štyroch. J-ja som sa...premenila?! Tak fajn Dark! Teraz nie je čas na obdivovanie. Stála som tam ako veľký, ale vážne veľký, čierny vlk. Na krku som mala biely pás. Využila som moment prekvapenia a začala utekať čo mi sily stačili, k nášmu teritóriu. Samozrejme, že ma nenechali len tak ísť o chvíľu som počula dupot láb a výhražné vrčanie. Bežala som ako o život a snažila sa kľučkovať, ale ešte som nebola na toto telo zvyknutá, takže som sa pár krát šuchla o strom. Ah! Ak sa mi nepodarí utiecť, čo so mnou urobia? Radšej som sa nad tým nezamýšľala a bežala ďalej. Už som bola na hraniciach nášho teritória. Keď už som si mylela, že som v bezpečí, skočil na mňa zozadu jeden z nich a spolu sme sa kotúľali až sme narazili do stromu. Z papule mi vyšlo zakňučanie. Ten vlk ma prišpendlil k zemi a začal sa približovať. Ale ja som sa nedala a plnou silou som ho zo seba odhodila. Stáli sme zoči voči a vrčali na seba. Rozbehol sa po mne a ja po ňom. Neviem koľko sme bojovali, ale bolo mi to jedno, pretože po mne zrazu chňapol a zakusol sa mi do nohy. Rýchlosťou svetla som sa z jeho stisku vyvliekla a zahnala sa po ňom labou. Poškriabala som ho do tváre. Zrazu som za sebou počula dupot. Obzrela som sa na blížiace sa osoby. Na čele bol Mark a James, za ním bol Jay s Katie a Michael a ešte nejaký chalan. Tí traja čo ma prenasledovali sa dali do obranného postoja.

,,Nechceme mať žiadne problémy, takže odíďte a my na to zabudneme." povedal Mark a tí traja sa premenili naspäť.

,,Hah! To dievča prekročilo hranice. Malo by byť potrestané!" povie a uprie na mňa zrak.

Ja naňho len vražedne pozriem. Vo vlčej podobe to musí vyzerať strašidelne.

,,Ale no ták, nejako sa dohodneme. Je tu nová. Takže prosím vás opustite naše teritórium. Okamžite." povie pevným hlasom Mark.

Ten chalan na mňa zazrie a potom sa uškrnie.

,,Ešte sa uvidíme zlatko." povie a odpoveďou mu je moje výhražné zavrčanie.

Keď odídu, Mark sa na mňa pozrie. Teda nie len Mark, ale aj všetci ostatní.

,,Prečo si šla na cudzie teritórium? Aby si vedela nebudeme ti žehliť prúsery donekonečna." vybehne na mňa James a ja len pretočím očami a krívajúc sa rozbehne preč.

Mám šťastie, že som vo vlčej podobe, lebo by ma zbuzeroval ešte viac. Je lepšie, keď nevie kto som.

Dobehla som až k môjmu domčeku. Tam som sa premenila naspäť. Ale musela som sa zadržať stromu, lebo som mala pamiatku od toho chalana. Nemali by sa vlkolaci rýchlejšie uzdravovať? Tak prečo mám kusanec na nohe a vôbec nejde zahojiť? Veď tie odreniny na rukách už mám dávno preč.

,,Hedviga!" dobehol za mnou Jay, ale ja som nemala náladu.

,,Si vpohode?" povie ustarostene.

,,Áno! Prečo by som nemala?! Veď som sa len zobudila na cudzom území a bojovala s nejakým cudzím vlkom, pretože večer ste sa na mňa všetci vysrali!" zaironizovala som a chcela odpochodovať, ale podlomila sa mi noha kvôli tomu zraneniu. Jay okamžite pribehol a podoprel ma.

,,S-si zranená. Poď! Musíme ti to ošetriť."

,,Nie! Ja sa viem o seba postarať aj sama." poviem a chcem odísť, ale on ma zoberie na ruky ako nevestu.

,,Nevymýšľaj a poď!" povie a odvedie ma za doktotom.

Ten mi na to dá masť a pevne stiahne obväzom. Bolí to jak hovädo a nemôžem poriadne chodiť, ale to je vpohode.

,,Inaaak mám ti odkázať, že dnes začínaš s testovaním." povie len tak mimochodom a ja prevrátim očami.

,,Počuj prepáč, že som ťa tam nechal. Vážne ma to mrzí. A navyše ja som im povedal, že nemôžeš chodiť, ale oni trvali na svojom. Teraz keď je James vodca, tak ti nič neodpustí. Dnes by si mala mať fyzické testy a zajtra tie vedomostné. Prosil som ich aby to prehodili, ale James nesúhlasil. Vážne ma to mrzí." dokončil svoj dlhý monológ a ja som sa len zasmiala.

,,Yogi! Pokoj! To je vpohode. I tak ďakujem za snahu." usmejem sa naňho a on mi úsmev opätuje.

Chystám sa na testy tak, že sedím a dívam sa do blba. Úžasná príprava však? Pomaly sa postavím a kráčam ku cvičisku. Budem mať za úlohu strieľať z luku, potom hod, prekážkový beh a nakoniec podľa všetkých najťažšie budem musieť preliezť asi dvadsať metrov dlhé lano vo výške desiatich metrov. Ak spadnem, tak sa nezaobídem bez zlomeniny alebo bez nejakej odreniny. Podľa mňa ten beh bude pre mňa najťažší. Krívajúc som prišla k cvičisku. Pomaly sa to zapĺňalo zvedavými ľuďmi. Po desiatich minútach nakoniec prišiel aj Mark. Samozrejme James meškal. Rozťahovala som si svaly a dala si na seba čiernu mikinu od Jaya. Na hlavu som si dala kapucňu a do ruky zobrala luk. Načo kapucňu? Ešte stále nechcem aby ma James spoznal. Prečo? Prosím vás už len z toho princípu, že sme boli spolužiaci, ktorí sa len tak mimochodom nemajú moc v láske. Po ďalších desiatich minúta sa konečne dotrepal aj James. Mark povedal príhovor a ja som mohla začať.

Tááákže ide mi to asi tak, že...streľba z luku mi šla celko fajn. No dobre...šla mi výborne. Všetko skočilo v strede. Hod nožmi dopadol rovnako až na to, že ten posledný nôž neskončil v strede ale v zajacovi. Nečudujte sa mi, moje zmysly sú ešte stále trochu citlivé a ja som od rána nejedla. Teraz je na rade prekážkovi beh. Noha ma bolí, ale moje odhodlanie je silnejšie, takžeee...smola. Postavila som sa na štart a Mark ma odštartoval. Najskôr mi to šlo dobre, ale pár metrov pred koncom mi začalo z rany vytekať množstvo krvi a presiakol aj obväz, ale nezastavila som sa a bežala ďalej. Keď zrazu mi spadla kapucňa. Nemala som čas si ju nasadiť späť a navyše bolo neskoro.