the waiting heart.

calum.

Niekoľko sekúnd. Minúta. Dve minúty. Tri, štyri... Počula som tikať hodiny, no zrazu mi ten zvuk neprišiel taký príjemný ako naposledy. Kuchyňou sa za ten čas rozlievalo ticho.

Trápilo uši a pumpovalo do mňa čoraz viac zmätenia a hnevu zároveň. Potrebovala som kričať, kopať a trhať. Čím viac času v tichu ubehlo, tým horšie som sa cítila.

Len som tam stála na prahu dverí, neprestajne tekajúc pohľadom zo slúžky na chlapca. Nechty som zarývala do dlaní, ostatok tela celkom nehybný. Čakala som.

Odprisahala by som, že v tom ohlušujúcom tichu som počula svoje srdce narážať do stien hrudného koša. Vyzývala som ich, aby pokračovali skôr ako spustím svoj hysterický záchvat.

Nerozumela som tomu, aj keď to bolo očividné. Prázdne miesto v posteli. Thomas a Sarita v jednej miestnosti. Nevyzerala som medzi nimi ako vítaný hosť. A to ma ešte väčšmi poburovalo.

Ťažko som preglgla. Kolieska v hlave mi šrotovali, zrazu všetko prestalo dávať zmysel. Veci a cestičky, ktoré som už mala pospájané v istote, že sú správne, sa rozišli.

Ovládol ma nepríjemný pocit, že Thomasa vôbec nepoznám. Nie je tým, za koho som ho pokladala. Aj napriek tomu, že som si bola vedomá jeho...odlišnosťou.

„Počúvam,“ zašepkala som. Môj hlas znel skôr ako nevydarený škrekot strateného človeka  na púšti. Pohľadom som v sekunde preletela z jednej postavy na druhú.

„Vráť sa späť do izby,“ prehovoril Thomas pevným hlasom, akoby to ani nebol on.

Na tvári sa mi rozprestrel pobúrený výraz. Nepohla som sa ani o maličký krôčik, ba som ešte väčšmi zaryla chodidlá do podlahy. Okato som im dala obom najavo, že sa nechystám odísť.

„Diana, nechcem sa opak-“ rozrušene sa nadýchol, no nedokončil.

„Nie!“ vykríkla som bolestivo nahlas, prerušujúc tak jeho slová. Z očí mi šľahali blesky smerom k chlapcovi stojacom pár krokov odo mňa. Bol mi tak známy, no predsa som ho nespoznávala.

Výrazne stisol pery a obrátil sa k Sarite, vysielajúc k nej pohľad, ktorý som nedokázala rozoznať. V očiach sa jej zvláštne zalesklo, keď jasne vyriekla:

„Nech ostane.“

Netušila som ako sa mám v tom momente cítiť. Tešiť sa alebo sa začať báť toho, čo príde a kvôli čomu chce, aby som ostala? Bolo ťažké odhadnúť to v spoločnosti dvoch tak veľmi tajomných ľudí.

„Sestra Sarita-“ ani tentoraz nebolo Thomasovi dopriate dokončiť svoju myšlienku. A znova som sa o to pričinila ja.

„Sestra?!  O čom to rozprávaš, Thomas?!“ vyjakla som rozrušene. Búšiace srdce sa mi prepadlo do roztrasených kolien a na dlaniach mi vystúpil studený pot. Striedala som pohľady, snažiac sa zachytiť niečo, čo by mi poslúžilo ako záchranné lano.

„Thomas?“ pridala sa Sarita počudovane a zapichla doňho svoj jedovatý pohľad. Myslela som, že sa zbláznim. Všetko sa mi rozmazávalo a hlasy sa zlievali do jednej neidentifikovateľnej machule zvuku.

„J-ja...“ zakoktala som sa, zmätenie mi stúpalo čoraz viac do hlavy, ktorá sa mi zamotala. Urobila som nešikovný krok vzad.

„Ostaň, drahá,“ prihovorila sa ku mne Sarita, náhle znejúc akosi jemne. Venovala mi svoj pohľad, ktorý však do sekundy odvrátila späť k Thomasovi  „Ostane,“ zopakovala mu.

„Nedovol-“ ďalší jeho pokus prehovoriť bol znovu zmarený.

„Ostane,“ zahrmela prísne a jasne „Buď chlap, nesklam pamiatku svojej matky a prestaň sa skrývať! Ukáž tomu dievčaťu, kto naozaj si! Nedovoľ jej zamilovať sa do niekoho, kto ani neexistuje! Urob to alebo navždy odíď!“ vykričala mu viac emotívne ako som čakala.