the waiting heart.

❝Pravda bolí.❞

Zdalo sa, že horúca voda ešte väčšmi ubližuje mojej citlivej pokožke. Oblievala ma z každej strany, narážajúc do mňa v pravidelných ľahkých vlnách. Spokojne som sedela v objatí vane, ponárajúc sa do vlastných myšlienok.

Možno som si neuvedomovala riziko, ktoré som pri Thomasovi podstupovala. Pohľadom hypnotizujúc stále jeden a ten istý bod v kúpeľni, som ignorovala bolestivú teplotu vody. No zvykala som si.

Čo sa to deje? Čo sa deje s nami dvomi? Má to nejaký...hlbší význam? Nemohla som sa dopátrať odpovede. Bolo tu nespočetne veľa možností ako odpovedať. Unavovalo ma to, no nedokázala som prestať premýšľať a takisto som odmietala pomyslenie, že by som sa mala vzdať a poddať sa večnej nevedomosti.

Mramorová obkladačka zrazu vyzerala byť zaujímavejšia ako ostatné. A to aj napriek tomu, že všetky sú rovnaké. Rovnaký tvar, materiál a osud. Skončili v mojej kúpeľni, pretože to tak otec chcel.

Mierne som sa otriasla, len čo som si uvedomila svoje myšlienky. Môže to mať niečo spoločné s Thomasom? Že som len ďalšia...obkladačka v jeho kúpeľni? Nie, istotne nie, je to predsa smiešne. Len som sa príliš zamyslela a nechala sa uniesť myšlienkami. To sa stáva často, keď som unavená.

Náhle som na sebe pocítila ten známy pohľad. Pálil ma na pokožke rovnako ako voda, ktorá ma obmývala. Neviem, koľko času ubehlo od toho, čo sme tu, no pri ňom, akoby čas strácal na hodnote i moci a neznamenal vôbec nič.

Neisto som pozdvihla zrak, aby sa stretol s tým jeho. Cítila som ako sa mi líca sfarbujú do červena a priznávam, že horúci kúpeľ v tom bol nevinne.

V mysli sa mi vynoril môj vlastný hlas, ktorý vyjednával s Thomasom a útočil na jeho city, aby ostal pri mne. Asi som sa trochu s odstupom času hanbila.

Sedel na okraji vane, možno pol metra odo mňa. Kapucňa mu ležala na ramenách, odhaľujúc neskrotné vlasy, rovnako čierne ako jeho oči a všetko ostatné, čo sa s ním spája.

Mlčal, no ticho, ktoré tým spôsoboval, bolo príjemné. Stačila mi reč jeho očí, ktorými ladne kĺzal po odhalených častiach môjho tela, ktoré nezakrývali chumáče peny. 

Nesnažila som sa jeho pohľadu striasť, dokonca mi to ani nenapadlo. Pravdou bolo, že som si to užívala. Každú sekundu, či minútu strávenú s ním. Naučila som sa ceniť si jeho premenlivú prítomnosť, pretože som si bola vedomá toho, že sa dokáže vypariť. Občas doslova.

Visela som zrakom na jeho tvári, neopovážila som sa ani žmurknúť. Čo ak by som to urobila a len čo by som otvorila oči, už by tam nebol? Pri tejto predstave ma striaslo. Čo ak je všetko okolo mňa sen a ja som len tvrdo zaspala?

„Občas mám pocit, že si ťa len predstavujem,“ hlesla som bez premyslenia „alebo že sa mi len sníva.“

Vystúpil pohľadom vyššie a zastal pri mojej tvári. Skrútil pery do mierne pobaveného úsmevu „Sme v nočnej more?“ zavtipkoval, no ani jeden z nás sa úprimne nezasmial.

Ľahko som sa pousmiala a pokojne pokračovala „Možno. Aj tak sa však nechcem zobudiť...“

Toto priznanie znamenalo viac ako na prvé počutie vyznelo. To, že o Thomasa nechcem prísť, sa stalo nevyvrátiteľným faktom spolu s tým, že by bez neho môj život už nedokázal fungovať správne. Stalo sa pre mňa neodpustiteľným, že by odišiel, opustil ma a už by sa nevrátil. Musela by som sa zobudiť.

„Aj Fletcherovi si skladala takéto skryté vyznania lásky?“ ozval sa počudovane. Sucho som sa uchechtla, darujúc mu veľavravný pohľad.

„Asi nie,“ hádal s čoraz viac uvoľneným hlasom a náznakom pobavenia „Ľúbila si ho vôbec?“