the waiting heart.

these two words.

Rovnako ako ubiehal čas, tak ubiehali aj naše kroky. Pravidelne som kládla nohu pred nohu, nedbajúc na mláky a blato.

Stískajúc Calumovu dlaň som bojovala s chladnou spŕškou, ktorá nie a nie prestať. Premoknuté oblečenie len všetko sťažovalo, no zatínala som zuby.

Boli tu predsa aj horšie, dofrasa oveľa horšie, záležitosti ako moja zmoknutá maličkosť. Znova som sa nechala viesť Calumovými inštinktmi.

Spolu s nami sa nieslo aj ticho, prerušované bubnovaním dažďa. Na moment prestal vysvetľovať, dal mi čas na to, aby som vstrebala najšokujúcejšiu informáciu, ktorú mi mohol poskytnúť.

A ja som sa poctivo snažila. Zrazu však jeden a jeden nebolo dva. Prečo? To sa mi vysvetľovalo rovnako ťažko ako chápanie celej tejto veci točiacej sa okolo smrti.

Už po niekoľkýkrát ma striaslo, nie však od zimy. Stačilo, aby som si premietla Calumove slová a bola som nahratá. Jednoducho som sa s tým nedokázala stotožniť. Znelo to tak...neskutočne.

"Asi som to na teba nemal vybaliť okamžite," povzdychol si zrazu Calum, akoby len premýšľal nahlas. S nádychom som stisla pery a v mysli prikývla. Má pravdu, nemal.

"Došľaka," zaklial a v tom som si spomenula na jeho schopnosť. Aj keby som to chcela zahovoriť, nemohla som. Vedel by, že klamem.

"Pozri, má to...svoje výhody aj nevýhody," skúsila som a úkosom som naňho zazrela.

Kráčal vzpriamene, naoko sebaisto, no zároveň s akousi ľahkosťou, vznešenosťou a pokojom. Jeho pohľad smeroval do diaľky pred nami, akoby už videl teplo môjho domova.

Keď nič nevravel, pokračovala som "M-možno by to bolo aj horšie, keby...keby som to nevedela. Brala by som veci na ľahkú váhu alebo-"

"Alebo by si nebola vystrašená na smrť," doplnil ma porazene a bezmocne.

"Takéto prirovnania by som teraz radšej vynechala," poznamenala som s trpkým úsmevom.

Calum si znova ťažko povzdychol "Trápi ma to všetko," priznal.

Väčšmi som mu stisla ruku "Povedal si, že to spolu zvládneme, takže s tým, prosím, prestaň," neviem, kde sa to vo mne nabralo, no vyšlo to zrazu z mojich úst "Aspoň niekto z nás musí byť silný, keď ten druhý pohorí," poučila som ho trasľavým hlasom.

Calum sa po chvíli ticha smutne zasmial "Si úžasná. Ani nevieš s kým máš tú česť a predsa si tak oddaná... Nemáš ani tušenia, aké šťastie ma postretlo, keď som si ťa vybral," rozhovoril sa.

"Chceš ma znova rozplakať?" štuchla som doňho, aby som odľahčila situáciu.

Len pokrútil hlavou, zastavujúc pohľadom na mne, keď sa obrátil na stranu "Premýšľal som..."

Ticho. Ticho, ticho, ticho. Keby existoval druh ozveny, ktorý by niesol ticho, ozýval by sa v tom momente široko ďaleko. A ja som, vážení, čakala. Nechcela som mu skákať do myšlienok. A navyše, dívať sa naňho bola pastva pre oči. To som potrebovala.

"Či je to tým menom, že v mesačnom svetle vyzeráš tak...nádherne," zašepkal s úžasom. Rozpačito som sklopila pohľad, oviata teplom, ktoré sa mi nahrnulo do líc. Pravdaže, s rozmazaným mejkapom a premočená na kosť som bola iste nádherná... Nerozumela som celkom jeho slovám, no on mi to predostrel skôr ako som o to požiadala.

"Diana je bohyňou mesačného svetla, výnimočne vytrvalá a bojovná," pousmial sa "A Vlk, ten sprevádza tmou, cez ktorú dokáže vidieť aj to najmenšie svetielko v diaľke," vysvetlil nenáročne.