the waiting heart.

❝Spolu sme neporaziteľní.❞

Vpadla som do knižnice ako posadnutá, čím som si vyslúžila nepekný pohľad od knihovníčky. Ospravedlňujúco som sa pousmiala, tentoraz už pokojne kráčajúc k beletrii.

Srdce mi spokojne búšilo, pripomínajúc mi Robinovu prítomnosť. Ešte stále som mala v hlave živú spomienku na včerajšok. Musela som sa nad ňou usmievať, bez ohľadu na to, že som nešla domov príliš natešená.

Prstami som za pochodu klepala o svoje stehná ako prejav nedočkavosti. Pohľadom som skenovala dlhú chodbu, hľadajúc postavu v čiernom.

Prefrčala som okolo regálu, nabudená príjemne zvláštnym pocitom. Po celom tom desne nepochopiteľnom dni v lavici, keď som zaryto polemizovala nad Fletcherovým správaním, som konečne mohla vypnúť. A knižnica bolo to najlepšie miesto.

"Hej, kráska," ozvalo sa mi za chrbtom. Od ľaku som poskočila, no hravý tón ma nevydesil, len prekvapil.

Otočila som sa na päte, úsmev mi trónil na tvári "Ahoj," vydýchla som.

Prešla som si ho pohľadom zblízka. Vyzeral lepšie než včera a v porovnaní s pred včerajškom priam výborne. Stále to však nebolo ono, chýbala mu tá povestná iskrička.

"Aký si mala deň?" opýtal sa celkom všednú otázku, no jeho postoj; jedna ruka ponorená do vrecka a druhá opretá o policu, tomu dodal akýsi šmrnc.

"Mohol byť aj lepší," odpovedala som úprimne so stisnutými perami. A v tom momente, keď som tie slová vyslovila pri pohľade naňho, mi čosi napadlo.

"Mám sa pýtať prečo?" odvetil, zrak upriamujúc na moju tvár.

"Hm, pokiaľ to už dávno nevieš..." nadhodila som a prestúpila z nohy na nohu "Chápeš, pretože ty vieš...všetko."

Hrdelne sa zasmial, na čo sa ozvalo hlasné odkašľanie od katedry pri vchode. Stíchol, no neprestal sa smiať úplne.

Ruky som si nespokojne preložila na prsiach, premáhajúc úškrn. Prečo sa smeje?

Keď sa nezastavil ani po chvíli, štuchla som doňho, aj keď mi tak celkom pohľad na jeho rozveselenú tvár neprekážal.

"Prestaň, prosím," prehovorila som potichu naliehavým tónom. Úškrn ma prešiel a Robin poslúchol.

"Fajn, prepáč.“

Na pohľad sa skutočne upokojil, stískajúc pery. Náhle som si uvedomila, že má zrejme dobre vyvinuté sebaovládanie, ak teda veľmi chce. Príliš som sa však nezamýšľala nad zbytočnosťami, prechádzajúc k veci.

"Mám problém," oznámila som mu, preplietajúc si prsty od nervozity.

"Aj ja," pridal sa. Len čo to vyslovil, jeho pery sa spojili do jednej rovnej čiarky.

 Po jeho slovách som naňho vytreštila oči s pocitom, že sa mi buľvy rozkotúľajú po podlahe "Ty?"

Po mojej otázke prikývol.

"Myslíš, že som ťa sem zavolal, aby sme si spoločne čítali?" nadvihol obočie. Pokrútila som hlavou. Pravdaže  som si to nemyslela!

"O čo ide?" stisla som pery rovnako ako on pred chvíľou.  

"Skôr o koho," opravil ma nepokojne. Skrčila som obočie v neporozumení.

"Sarita Fernandez, hovorí ti to meno niečo?" vyslovil trpko.

Obočie mi vyskočilo až kdesi ku korienkom vlasov. Sarita?! Naša Sarita?

Prisahám, že ma skoro vystrelo, len čo jej meno vykĺzlo z jeho úst s toľkým odporom. Nerozumela som tomu, znova som sa cítila stratená. Čo tým chce povedať? Odkiaľ ju vôbec pozná?

"Oh, áno..." vyjachtala som, keď som sa prinútila k odpovedi.

Bola som náhle tak zmätená, srdce mi nepríjemne zvieralo a v hrdle sa mi začala tvoriť hrča. Čo má zasa za problém?!

"Ak chceš, aby sme sa aj naďalej stretávali, mala by si ju trochu...skrotiť," oznámil mi s vážnou tvárou.

"J-ja? Saritu...? Si si istý, že...že si ju s niekým nemýliš?" prehovorila som ťažko, sledujúc jeho výraz.

Pevne pokrútil hlavou "Zbav sa jej, inak sa už nikdy neuvidíme."

"Čože?!" vyjakla som škriekavým hlasom. Tvár mi stŕpla a oči ma začali štípať. Čo zlé, došľaka, urobila?!

"Len pokoj, Diana," jeho pohľad znežnel, keď ruju natiahol k mojej tvári a pomalým pohybom ma pohladil po líci.

Oprela som sa do jeho dotyku, vnímajúc celú jeho dlaň od zápästia až po končeky prstov. Sálala z neho uspokojivo hrejivá energia a brušká mu brneli. Privrela som oči, vstrebávajúc silu jeho dotyku.

Nevedela som, čo so sebou. Čo si mám myslieť? Čo mám povedať? Čo mám, došľaka, robiť?!

Srdce mi vystrašene búšilo a pera sa mi zatriasla, keď som prehovorila "A-ale ako...ja...čo mám...ako-" hlas sa mi zlomil a z očí mi vytryskli slzy.

Všetko vo mne sa zrútilo, nepomohol ani jeho dotyk. Nevládala som stáť na vlastných nohách. Mala som dosť problémov na svojich pleciach, ktoré ma ťažili, tisnúc ma k zemi každým dňom. Pribúdalo ich čoraz viac a viac...

Bolela ma myseľ i srdce. Sarita je ako moja druhá mama...ako starká! Nepochybne ju ľúbim, akoby sme boli pokrvní príbuzní. No na druhej strane, Čierny Vlk mi nie je ľahostajný.

Len čo sa mi pod mojou vlastnou váhou podlomili kolená, padla som mu plačúc priamo do náruče. Pevne ma stisol, tisnúc si ma na hruď. Cítila som jeho nepokojný tlkot srdca, ktorý korešpondoval s tým mojim.

Prečo, dopekla? Prečo? Prečo? Prečo ja?!

Trúchlila som mu do hrude, slzy vsakovali do jeho teplej mikiny. Cítila som ako mi horia líca, celé telo. Oblievala ma horúčava, v ústach hotová Sahara.

Oddávala som sa však chlapcovi, ktorého nepoznám, pod jeho ochranu dúfajúc, že dokáže zahojiť moje rany na duši. Tak naivná domnienka, nereálna. No verila som tomu ako blázon, počúvajúc jeho šepot, ktorým ma upokojoval.

Pery nalepené na mojom uchu, ovieval ma svojim horúcim dychom, nútiac ma topiť sa pod jeho dotykom.

"Bude to v poriadku, Diana. Láska bolí, pamätáš? No my proti tomu dokážeme bojovať. Spolu sme neporaziteľní.“

■●■●■●■

Čauky! :-) Je mi ľúto, že som vás nechala čakať celý týždeň, ale venovala som sa aj iným poviedkam. Každopádne, ako aj naposledy mám otázku k časti:

Máte nejaké odhady, kvôli čomu Calum chce, aby sa Diana zbavila Sarity? Prijmem čokoľvek, naozaj ma zaujíma, čo si o tom myslíte alebo čo sa vám poprípade nepáči, no najmä ma zaujímajú vaše pocity. Za každý, akýkoľvek feedback, či už v podobe votes, komentu alebo sledovania, ďakujem a veľmi si to cením, naozaj. Prajem ešte pekný zvyšok dňa :-)