the waiting heart.

bonus :: časť prvá.

O 4 ROKY NESKÔR PO NIČENÍ PRÍVESKU.

Ticho mi drásalo uši, no zároveň som nemala ďaleko od toho, aby som si ich zatlačila dlaňami. Všetko navôkol ma dusilo, no dýchala som sa. Snažila som sa.

Znova som mala všetko, na čo som si ukázala. Jedno však chýbalo. Tá najcennejšia vec chýbala, chýbal človek, ktorý kedysi dával môjmu životu zmysel.

V hrudi som mala snáď tonu balvanov, ktorá ma ťahala k zemi. Kde je, keď ho potrebujem? Azda to nevie? Necíti, že bez neho len prežívam?

Necíti. Musím si to opakovať zakaždým, keď na to pomyslím. Calum už nie je tým, kým býval. Je celkom novým človekom.

Nepamätá si ma. Nepatrím už do jeho života. Už necelé  štyri roky ubehli od toho, čo sa prebudil a môj život sa rozpadol ako domček z karát.

Márne som sa utešovala tým, že odišiel s pocitom, že som ho zachránila. Už dávno to prestalo účinkovať. Každým dňom to bolo reálnejšie a bolelo to väčšmi, akoby sa rany časom vôbec nehojili.

Boli dni, keď som toho mala dosť. Už ani ja som nechcela myslieť na Caluma Hooda, ktorý mi zmenil život od základov a potom z neho odkráčal. Zlostila som sa, rozbíjala všetko, čo mi prišlo pod ruku.

Jednoducho boli dni, kedy som Caluma Hooda nenávidela.

Snažila som sa zabudnúť tak ako to urobil on. Zahodiť všetky spomienky naňho a začať odznova. Lenže ja som bola nútená začať odznova bez toho, aby som dostala možnosť zabudnúť.

A bola to jeho vina. Odmietala som si priznať, že na tom nesieme viny obaja. To on za to mohol, s ním som strávila svoju jedinú noc, ktorá pre mňa skutočne niečo znamenala.

A jej dôsledkom ma Calum Hood necielene a nevedome donútil začať od znova, trýznená myšlienkami naňho.

Časom som už aj prestala dúfať v jeho návrat. Nielen srdce, celé telo ma bolelo pri pomyslení, že je všetkému koniec, dvakrát hrubo podčiarknuté.

I keď by som sa nádejala...je to predsa nemožné, však? Kto predsa raz zabudol, najmä tak tuho ako Calum, už si znova nespomenie.

Moja niť bola pretrhnutá, keď dom zaplnil ťarbavý klopot tenisiek nasledovaný buchnutím vchodových dverí. Strhla som sa ako zo zlého sna, pripravená čeliť realite.

„Mami, mami! Ani mi neuvelíš, čo sa stalo na ihlisku! Však oci, ocko! - všakže nám neuvelí!" spoza rohu sa na mňa vyrútil môj trojročný syn.

Musela som sa pousmiať — nie preto, že sa to odo mňa očakávalo,  ale preto, že malý Bilius Thomas zaujal v mojom živote miesto jeho otca.

Dodával mi chuť žiť, zakaždým poskytoval dôvod usmievať sa. Milovala som ho rovnako ako Caluma a fakt, že vyzeral ako jeho malá kópia bol len bolestivým úderom do brucha.

Naučila som sa však vyrastať spolu s ním, zvykať si na tie hypnotické tmavé oči, jemne zošikmené na krajoch. Pery mal takisto po tatinovi, no úsmev zdedil po mne.

Billy bol pre mňa najdokonalejším stvorením, ktoré som mohla mať pri sebe. I napriek všetkým prekážkam, ktoré nám spolu s jeho príchodom na svet boli ako polená hodené pod nohy, sme to zvládli. Keby však nebolo človeka, ktorého malý oslovil ocko, asi by veci neboli tak jednoduché.   

„Mami, bol tam takýýý velký havo, akého som uš videl v zoo, vieš?" vyhŕkol a hlas sa mu trochu zatriasol presne vo chvíli, keď sa v kútiku jeho oka zajagala drobná slza.