the waiting heart.

bláznivá ženská.

Hey :-) Hneď na začiatok vám chcem poďakovať za feedback k minulej časti. Naozaj ste ma potešili a navyše, Čierny Vlk sa šplhá k 2K a ja sa už neviem dočkať, kedy tam spoločne dôjdeme :-) ďakujem, ďakujem, ďakujem! Hm, neostáva mi nič iné, len vám popriať pekné čítanie, Hood prichádza na scénu. Yay! Votes&comments sú zadarmo, takže nimi nešetrite, pretože vaše názory a pocity ma veľmi zaujímajú :-) ilya!

■●■●■●■

"Počujete to?" ozval sa pyšne Fletcher, keď sme vošli do areálu školy. V tesnom závese za mnou a ním šli baby s Hemmingsom. Hodila som po Fletcherovi očkom.

"Čo také, kamoško?" ozval sa spoza nás hlas nasiaknutý pobavením. Lucas.

"Všetci si šuškajú aká parádna bola party u Fletchera Irwina," oznámil nám hrdo, nos mu siahal až kdesi do nebies. Nadvihla som jeden kútik a vycerila zuby v úškrne.

Pravdaže, party. Bavili sme sa o nej polroka dopredu a zjavne budeme ďalší polrok spomínať. Toľko irónie, veď si aj tak nič nepamätám.

Luke sa hrdelne zasmial "Máš pocit, že si prekonal aj Malika?"

Fletcher sa otočil a daroval kamarátovi opovrhujúci pohľad "Pravdaže," odfŕkol. Stisla som pery. Znova je tu ten nezameniteľný Fletcher.

Zatiaľ čo sa hádka chalanov menila z naťahovania na bláznenie, ja som myšlienkami zablúdila do môjho hlbokého vrecka. V dlani som pevne zvierala prívesok, ignorujúc páľavu, ktorá sa mi šplhala po ruke. Bola som si viac, než len stopercentne istá, že patrí Čiernemu Vlkovi. Darovala som mu celý svoj včerajšok, kedy som nepremýšľala o ničom inom, len o ňom a tom prívesku, o Saritiných slovách, sobotňajšom ráne, o ňom a znova o prívesku. Čo ak má Sarita pravdu? Je skutočne niečo, čo spája toho chalana s vlkom na prívesku?

Bola som z tých myšlienok desne unavená, no nedokázala som ten príval zastaviť. Otázky sa hromadili šialene rýchlo a zdalo sa, že odpovede na ne ani neexistujú. Akoby pomaly mizli a s nimi aj moja nádej vyslobodiť sa z tesnej náruče zamyslenia.

K záveru, že ten prekliaty prívesok musí byť skutočne prekliaty som došla vtedy, keď sa mi na pravej dlani začala tvoriť jazva v podobe prívesku. Niet divu, keď som ho nepustila z ruky od chvíle, keď som ho zodvihla z podlahy.

Čakala som, že obklopená toľkými myšlienkami o Čiernom Vlkovi, naňho niekde naďabím. Alebo že mi dá znamenie. Ozve sa alebo mi nejako o sebe dá vedieť. Dokonca som ako cvok vyčkávala pred zrkadlom. Neprišiel. Neukázal sa, neozval sa. Naštvala som sa naňho, pretože ma ignoroval, keď som ho doslova potrebovala.

Odpovede ma moje otázky nosí len on, nik iný. A preto som bola pevne rozhodnutá vyhľadať ho ja sama. Počkať alebo si ho vystopovať po škole, by nemalo robiť problém, všakže?

Ešte stále stískajúc prívesok v pravej dlani som uchopila tú Fletcherovú ľavou rukou. Obrátil sa ku mne so svojim oslnivým úsmevom. Zrazu pôsobil ako ten najideálnejší chalan pod slnkom. Ulovil si ma svojimi perličkami a hlbokými jamkami v lícach. Keď sa k nim pridal ten neposlušný lesk v očiach, nemohla som odolať. Len čo sa ku mne nahol a pritisol svoje pery na tie moje, bozk som mu bez váhania opätovala.

Netrval dlho, no ani krátko. Náhle sme sa však obaja naraz odtiahli. Ktovie, čo k tomu viedlo jeho, no ja som už viac nemohla vydržať bolesť, ktorá mi zvierala pravú ruku.

★☆★

Odmietnuť Fletchera s neohrabanou výhovorkou bolo ľahšie, než sa na prvýkrát zdalo. Nemohla som sa dočkať, až všetci nastúpia do čierneho Range Roveru a ufujazdia preč, ďaleko odo mňa.

Len čo sa tak stalo, hneď sa mi dýchalo ľahšie. No zároveň mi v hrdle narástla obrovská hrča...čohosi. Možno to bol strach, možno len nervozita alebo vzrušenie zo stretnutia s Čiernym Vlkom.

Čakala som za bustou zakladateľa tejto školy. Bol odtiaľto perfektný výhľad na študentov, ktorí opúšťali areál. Stačilo len dúfať, že Čierny Vlk bude medzi nimi. Na moment som si pripadala hlúpo, stopujem tu nejakého chalana, ktorého v skutočnosti možno ani nepoznám. Všetky zmysly som však mala na stopkách. Nemôže mi ujsť.

Aj keď som ho za celý deň nezazrela ani raz, verila som tomu, že nechýbal. Bol tam, akosi som to cítila. Ostávalo mi len nájsť si ho. A ja som bola odhodlaná to urobiť, aj keď mi podľa Sarity hrozí nebezpečenstvo. Pokiaľ to však neokúsim na vlastnej koži, neuverím a nevzdám sa. A k tomu, potrebujem odpovede. Bez tých neodídem.

Dav sa preriedil, študentov ubúdalo. Pohľadom som precízne prečesávala okolie, každú jednu osobu, ktorá prešla bránou. Na pálenie prívesku som si už akosi zvykla. Zrazu som ho však znova začala vnímať. Stačilo len, aby sa bolesť zintenzívnila.

A to sa stalo presne vo chvíli, keď som zrakom zavadila o chlapčenskú postavu v čiernom. Nemohla som stopercentne vedieť, že je to On, no čosi mi vravelo, že mám bežať za ním. A tak som sa rozutekala. Netrvalo dlho a bola som blízko neho.

Čakala som, že bude vedieť, že som to ja a otočí sa, no nestalo sa tak. Až keď som naňho zakričala neohrabané "Hej!" sa otočil. Hrdlo mi stiahlo a náhle som zastavila. Nohy mi akoby zdreveneli, necítila som si celé telo. Chcela som hneď prehovoriť, no z toho, čo som videla mi drasticky vyschlo v ústach. Čierny Vlk už nebol...Čiernym Vlkom.

Zostalo len málo z tej podoby. Choro osivel, tie šťavnaté pery boli vyprahnuté a pod očami, ktoré stratili ten tajomný záblesk mal tmavé kruhy. Ostarol. Už na prvý pohľad bolo vidieť rozdiel. Okrem kapucne mu hlavu zakrývala aj čierna šiltovka, ktorej šilt mal stiahnutý do tváre. Vyzeral hrozne.

"Čo chceš?" ozval sa ku mne zamračene. Jeho hlas znel inak. Už nebol tak nasiaknutý pokojom a nehladil moje uši. Znel akosi...nepriateľsky.

Pevne som sa nadýchla "Mám niečo, čo ti patrí," pípla som trasľavo. Srdce mi nepokojne búšilo a v ušiach dunelo. Niečo tu nesedelo.

Nadýchol sa a pohľadom prebehol po mojom tele "Ty?" fľochol po mne. Jeho správanie ma bodalo pri srdci. Čo sa to s ním stalo? Kde je ten chalan zo zrkadla? Je toto skutočný Čierny Vlk?

"Áno," prikývla som a z vrecka som vybrala jeho prívesok "Je tvoj," chcela som mu ho podať, no on sa náhle otočil na päte, ukazujúc mi chrbát so slovami:

"Nič také mi nechýba." Znova sa dal do kroku, jeho ruky boli zaborené vo vreckách mikiny.

Rýchlo som ho dobehla. "Áno, chýba! Je to tvoje!" vyhŕkla som hystericky. Jeho zvláštne správanie ma vyvádzalo z miery. Takto to predsa nemalo byť! Ako mi odpovie na otázky, keď sa správa, akoby sa medzi nami nič nestalo? Predsa za mnou prišiel cez zrkadlo! Alebo...som si to všetko len vymyslela...?

"Nie je to moje. S niekým si si ma pomýlila," odvetil tvrdo.

"Čože?!" hlas mi vystúpil o oktávu vyššie. Predbehla som ho a postavila sa priamo pred neho, aby som mu zabránila v ceste. Mlčal, len sa zamračene díval do mojej tváre. Keď sa neozval ani po chvíli, ticho som prelomila ja.

"Počuj," začala som tichšie roztraseným hlasom "Ja viem, že ti to patrí. Mal si ho na krku v tej...vízii, keď...keď si sa mi zjavil namiesto Irwina," šepkala som s červeňou rozlievajúcou sa po lícach. Čierny Vlk sa zatváril zarazene, ba priam neveriaco. Naštvala som sa.

"No tak, netvár sa tak!" udrela som mu päsťou do kamenne tvrdej hrude "Netvár sa, akoby si nevedel, o čom rozprávam! Zjavil si sa mi hneď dvakrát, čo nevieš?! U Irwinovcov. Raz vo Fletcherovej posteli a druhýkrát v zrkadle," bola som čím ďalej, tým viac zúfalá. Je nemožné, že by nevedel. Robí snáď zo mňa blázna?!

Čierny Vlk nadvihol obočie a neveriaco pokrútil hlavou "Bláznivá ženská," vypľul mi opovrhujúco priamo do tváre a obišiel ma, akoby som bola nejaký odpad na ceste. Jeho slová ma zasiahli ako dýky. Nemohla som tomu veriť, no ozývali sa mi v ušiach ako nejaká zlá pesnička. Dokonca som sa za ním ani len neotočila, len tam stála ako prikovaná. Nevie. Nepamätá si. Zmenil sa. Alebo čo sa vlastne dopekla stalo? Po líci mi stiekla horúca slza. Potom druhá. No ignorovala som ich a namiesto toho som sklopila hlavu k prívesku. Dofrasa. Predsa na tom niečo musí byť, nie? Čierny Vlk je predsa...skutočný.