the waiting heart.

❝Útek nie je riešenie.❞

Viečka sa mi zatriasli. Bola som lenivá ich rozlepiť. Mäkučké periny ma prehovárali, aby som ich nechala zatvorené. Telom mi prúdil príjemný pocit. Možno by som predsa len mala poslúchnuť svoje potreby. No zrazu sa ozval rozum a inštinkty sa začali prebúdzať spoločne so mnou.

Kedy som stihla dôjsť domov? Ako som to vlastne dokázala? Z mysle sa mi vyrojili hneď tieto dve otázky, ktoré ma prinútili rozlepiť oči.

Porozhliadla som sa okolo seba a zrak mi padol na hodinky. Okamžite som ostala zarazená aktuálnym časom. Zdalo sa, že som zaspala len na moment, no zrejme to tak ani trochu nebolo.

Posadila som sa, pretierajúc si oči. Cítila som sa malátne a i napriek spánku akosi vysilene. Akoby som zabehla maratón.

Srdce mi nepríjemne narážalo o steny hrudného koša a potila som sa na celom tele. Rozhýbala som nohy, ktoré mi viseli z postele. Zrazu boli ako z olova.

Zamračila som sa a odhrnula si svetlé vlasy z tváre. Okamžite v tom momente, ani o nanosekundu neskôr, ma zasiahol čierny pohľad smerujúci z druhej strany izby. Srdce mi ihneď zamrelo a prepadlo sa kdesi do žalúdka, kde som však cítila mimoriadne prázdny pocit.

Ako sa tu dostal?! A čo tu, došľaka, robí?!

Mala som sto chutí začať kričať na toho votrelca v mojej izbe. Čakala som, že ma premkne neskutočný strach, ktorý sa objavil v mojej racionálnej časti rozumu.

No čo bolo zvláštne, v tom momente som cítila len akýsi desivý druh pokoja.

Pevne som sa nadýchla "K-kto si a čo robíš v mojej izbe?" vyhabkala som tichým hláskom, nespúšťajúc z neho oči.

Nerušene sedel v kresle, v ktorom zvyknem čítavať knihy. Uprene ma pozoroval spod kapucne, ktorú zjavne nemieni dať dole z hlavy. Ten pohľad som poznala. Tak tmavý a hlboký ako Mariánska priekopa. Skutočne som mala pocit, že mi ním vidí priamo do duše.

"Nešťastne si zakopla, keď si vychádzala z knižnice. Nikto sa neunúval pomôcť ti a tak mi nič iné neostávalo, než ťa priviesť domov," vysvetlil mi pokojom Angličana. Jeho hlas znel rozhodne, no zároveň, akoby vyslovil to najväčšie klišé. Začínala som byť zmätená.

Jeho hodvábny hlas ma však  presvedčil, aj keď mi hlava vravela opak. Predsa by si nevymýšľal, však?

A hneď ma začali nahlodávať pochybnosti.

"A-ale odkiaľ si vedel, kde bývam?" vyslovila som bez premýšľania. Čierny Vlk ma prebodol pohľadom.

Akosi ma rozbolela hlava.

"Trochu hlúpa otázka, nezdá sa ti?" pootočil hlavu na stranu a pokarhal ma pohľadom. Jemne som sa zahanbila a slabý rumenec mi polial tvár. No aj tak som nedokázala prísť na to, odkiaľ sa dozvedel, kde bývam.

M-možno sa opýtal niekoho v škole. Hm, zvláštne, že sa nestarali o odmlené dievča, ktoré sa snažil uniecť nejaký školský podivín. Alebo to možno bolo úplne inak. Čo ak-

"Prečo musíš nad všetkým tak zbytočne dlho premýšľať?" ozval sa zrazu otrávene. Zaskočene som pozdvihla obočie.

"P-prosím?"

"Máš v hlave bordel, dievča. Uprac si tam," odvrkol, no neznelo to odporne. Aj napriek tomu sa mi do žíl nalial adrenalín. Vstal a to donútilo postaviť sa aj mňa.

"Hej, tak ma počúvaj, drahý pán Premúdrený! Nepoznáš ani zlomok zo mňa, aby bolo jasné. A k tomu-"

"To nemôžeš vedieť, slečna Nafúkaná," vrátil mi oslovenie. Pobúrene som sa zamračila.