the waiting heart.

sľub.

Sedela som na okraji postele. Nemala som dosť odvahy na to, aby som si ľahla tam, kde ešte ráno ležal On. Len som mĺkvo sledovala nepravidelnú štruktúru plávajúcej podlahy v mojej izbe.

Aké trefné. Nič zrazu nebolo poriadne. Chýbala v tom čo i len štipka racionality. Možno preto bolo pre mňa tak veľmi ťažké to pochopiť. Potrebovala som fakty. Niečo, čo by to scelilo a priviedlo na správnu mieru.

Prestala som vnímať aj hlasy zdola, ktoré sa ešte pár minút tlmivo ozývali. Moje srdce sa upokojilo, no zrazu som mala pocit, akoby dokonca zabudlo búšiť. Zahmlievalo sa mi pred očami, bola som smädná a hladná. A k tomu ten bodrel v hlave.

Minúty som nepočítala, čas celkovo nevnímala. Len som znova čakala. V poslednej dobe som totiž nerobila nič iné. Vyšťavovalo ma to, no nijako som tomu nedokázala predísť.

Len čo nastalo úplné ticho, začula som buchnutie dverí. Neobťažovala som sa pozdvihnúť zrak k oknu. Nevládala som.

Onedlho sa ozvalo klopanie. Otvorila som ústa na povolenie, no nevyšiel z nich žiaden zvuk. Musela som si odkašľať „Vstúpte."

Po mojom súhlase sa v otvorených dverách objavila Sarita s táckou v ruke. Niesla na nej nejaké jedlo a pohár vody. Len som prikývla, znova klopiac zrak.

Vošla dovnútra, dvere zatvárajúc s jemným buchnutím. Podišla ku mne, tácku položila na nočný stolík vedľa postele. Následne sa neisto posadila vedľa mňa.

Nemusela som na ňu pozrieť, aby som vedela, že nevie, čo ďalej. Niekoľkokrát za sebou sa nadýchla a vydýchla. Periférnym videním som vnímala každý jej pohyb.

Po ďalšom z ťažkých vzdychov stisla pery a ozvala sa tichým hlasom: „Doniesla som vám niečo pod zub."

„Vďaka," odpovedala som stroho, očami neprestajne prečesávajúc podlahu. I keď som doslova prahla po odpovediach na moje otázky, zatiaľ to tak nevyzeralo.

Nastalo nevítané ticho. Zdalo sa, že ho chceme obe preklenúť, no chýbala nám trúfalosť. Občas za tú chvíľu sa mi zazdalo, že sa Sarita už-už nadychuje, no ani raz sa neozvala.

„Takže chlapec odišiel," zašepkala som zrazu. To, že to vyšlo z mojich úst, som si uvedomila až pár sekúnd na to. Bočným zrakom som prešla na tvár ženy vedľa mňa.

Krátko sa zamračila „Oh, áno. Cal-"

„Nevyslovujte jeho meno," zarazila som ju. Nemala som ani potuchy, čo to do mňa vošlo. Teraz už mala moju plnú pozornosť, mohla som vidieť jej znepokojený výraz. Nebol iný od toho môjho.

Vyčítavo som na ňu pozrela a pokračovala: „Klamal mi," skonštatovala som, no zároveň to znelo ako výčitka, ktorá sa niesla spolu s mojim pohľadom.

Sarita prikývla „Nepopieram a veru z toho nie som nadšená," odvetila tichšie odo mňa.

„Poznali ste ho a nepovedali ste mi to!" vyhŕkla som hneď.

Jej hlas s tým mojim si celkom oponovali. Zatiaľ čo ona sa snažila zachovať si pokoj a vyrovnanosť, ja som bola odhodlaná zúriť a kričať.

„Povedala, pravdaže áno, Diana. Len nie tak ako ste na to boli zvyknutá," odporovala.

Odfrkla som si. Nie, iste mi o ňom nevravela. To by som si predsa pamätala!

„To On mi povedal, aby som vás odlákala. Nevedela som prečo," hlas sa mi zadrhol.

„Pretože som ho nahovárala, aby ste sa prestali stretávať. Všetci z od nás sa o to pokúšali. Stalo sa tak, len čo som zistila, že ide oňho. Vtedy, keď som našla ten prívesok..." habkala.