the waiting heart.

❝Je mŕtva.❞

Zobudila som sa na nepriateľský chlad vedľa seba. Lenivo som roztvorila oči, zvykajúc si na náhle svetlo, ktoré zapĺňalo izbu.

Párkrát som zaklipkala, premietajúc si v hlave posledné spomienky. Vykúzlili mi úsmev na tvári, na moment som sa dokonca zarazila, či sa mi to náhodou len nesníva.

Avšak neustlaná polovica mojej postele ma presvedčila o opaku. Nemohla som sa prestať škeriť, aj keď som bola v izbe sama.

Skutočne prišiel, vlámal sa mi do izby a strávil so mnou noc. A to všetko sa zbehlo tak rýchlo, no predsa s ním plynul čas zvláštne pomaly, akoby to bola večnosť.

Ešte raz som pohľadom pristála na časti postele, na ktorej spal. Ležal na nej papierik s jeho rukopisom. Siahla som poň, prikrývky sa ešte stále zdali teplé, nasiaknuté jeho vôňou a energiou. Cítila som jeho prítomnosť, aj keď tu telesne nebol.

...aby si si znova nemyslela, že som utiekol kvôli pocitu lásky. Dobré ráno, Diana x.

Čítala som to stále dokola a dokola, akoby sa tam malo zjaviť niečo ďalšie. Keby to bolo možné, už dávno by som pohľadom prevŕtala dieru do toho malého kúsku papiera. Nakoniec som ho stisla v dlani, úsmev mi nemizol z tváre. A to ani do chvíle, kým som sa nevybrala do školy.

★☆★

Šla som peši. Neviem, či ma Fletcher čakal alebo nie, pretože som vyrazila skôr ako obvykle. Nebrala som to však ako podstatný fakt.

Myslela som totiž, že stretnem Robina a budeme mať chvíľu voľného času pre seba. Možno som čakala veľa, no po včerajšku som bola nabudená ako nikdy, cítiac rovnaký pocit ako pred dvoma rokmi, keď som sa zaľúbila do Fletchera.

Oh, Fletcher. Musela som si zahryznúť do pery, vkladajúc do hryznutia všetok pocit viny, ktorý sa vo mne ukrýval.

Ešte stále spolu predsa chodíme, nie? Možno...možno by som to mala skončiť. Ale čo mu mám povedať? Pravdu? Odsúdi ma a s ním aj všetci ostatní...

Ani som si neuvedomila, že sa znova ponáram do hlbín svojej mysle, hľadajúc nejaké gro toho všetkého. Niečo, čo mi pomôže moje problémy vyriešiť. Na nič som však nenarazila, pretože ma prerušili kroky za mnou.

Srdce spolu so žalúdkom mi stiahlo a krk mi ovial chlad. Vedela som, istotne som si myslela, že je to Čierny Vlk. Nikoho iného som ani nečakala.

"Hej, Diana!" zvolal a ja som sa so zamračením otočila.

"Lucas?!" vrátila som mu so štipkou sklamania a prekvapenia v hlase.

Len sa zaškeril tým jeho typickým úškrnom. Niekedy bol až nechutne pekný. Rýchlo ma dobehol.

"Ideš peši," skonštatoval.

"Asi hej," odvetila som so spýtavým pohľadom. Kam tým mieri? Pravdaže som išla peši.

"Aha, uhm..." nadýchol sa, no zároveň sa zasekol.

Chvíľu sme kráčali potichu. Nerozumela som tomu, vôbec. Naštvalo ma to, pretože to znamenalo zbytočne ďalšie nezodpovedané otázky navyše.

"Lucas, môžeš mi láskavo vysvetliť, čo sa s tebou- s vami, došľaka, deje?" ozvala som sa zrazu odhodlane, otáčajúc k nemu hlavu. Potrebovala som vidieť ako sa zatvári.

Stisol pery a videla som ako mu dvakrát poskočil ohryzok. Potom sklopil zrak "Prisahal som, že budem čušať."

"Ale dobehol si za mnou, aj keď si nemusel. Takže mi to chceš povedať." Bolo obdivuhodné ako filozoficky to znelo. Asi sa na mňa popri Robinovi začalo čosi lepiť.