the waiting heart.

❝Láska bolí.❞

Ahojte, zlatíčka :-) prepáčte, že som vám sľubovala novú časť cez víkend, ale bola som...well, nepoužiteľná. A momentálne som chorá, takže berte túto časť s rezervou, lol. Každopádne, je dosť dlhá, pretože som tam pre vás chcela vopchať Caluma :-) Ešte by som rada poďakovala za feedback a viac ako 2K reads, ani si neviete predstaviť, čo to pre mňa znamená! :3
Táto časť je venovaná @Daisy_Hell pretože ma jej komentár veľmi potešil. [Venovanie pridám, keď budem na ntb.]

■●■●■●■

Do nasledujúceho rána sa tie sny zopakovali. Nuž, neboli to tak celkom sny, keďže som si bola istá tým, že sú to spomienky, ktoré som si nepamätala.

A tak prišli ďalšie otázky. Ako som si to mohla nepamätať? Len tak zabudnúť zo dňa na deň, akoby sa to nikdy nebolo stalo. Bolo to zvláštne desivé, no nezodpovedne som sa spoliehala na Čierneho Vlka a jeho odpovede.

Len čo som ráno otvorila oči, zasiahla ma ďalšia zo spomienok.
Ponáram sa do chladnej vody jazera, znova vedená Ním. Cítim jeho štíhle prsty obmotané okolo môjho boku a zároveň zapletené pomedzi tie moje.
Pod vodou sa cítim tak ľahká, nespútaná okolitým svetom a predsudkami. Moje telo je akoby v beztiažovom stave, najmä keď cítim prítomnosť Čierneho Vlka a jeho motýlie dotyky všade kam jeho ruky dotiahnu.
Viem, že nie som znechutená. Dovolím mu dotýkať sa ma a robiť si so mnou čokoľvek mu zíde na um. Pod hladinou v tme jazera vidím len jeho obrysy a husté vlasy plávajúce okolo jeho hlavy.
Náhle dostanem chuť zaboriť do nich svoje prsty. Nečakám a hneď tak učiním, dostávajúc sa tým činom bližšie k jeho telu. I napriek chladu okolia z neho vyžaruje akési teplo a ten pokoj, ktorý ma vyvádza z miery. Spokojnosť naplní moje telo, keď naše pery spojím v krátkom bozku. Neprotestuje.
Náhle sa však obaja vynoríme, lapajúc po dychu. Nevedela som o sebe, že viem na tak dlho zadržať dych. Ako sa však zdá, s Čiernym Vlkom nie je nič nemožné.

Spomienka sa zdá čerstvá, na moment som zaváhala, či toto tentoraz skutočne nebol len sen. Niečo vo mne mi však našepkáva, že sa to skutočne stalo. A tak som sa rozhodla veriť akýmsi hlasom v mojej hlave. Pokojne si o mne myslite, že mi preplo.

To, že čumím do stropu skoro bez žmurknutia som si uvedomila až vtedy, keď mi začal zvoniť budík. Rýchlym pohybom som ho umlčala, vracajúc sa späť do tej priepasti myšlienok.

Ak sa tá vec s jazerom skutočne stala, prečo sa potom Čierny Vlk správal tak ako sa správal? M-možno to ľutuje a nechce sa k tomu vracať. To by bolo možné, však? Uvedomil si, že mám Fletchera a nechce sa zapliecť so zadaným dievčaťom. Ah, konečne mi napadlo nejaké logické vysvetlenie.

Nespúšťala som oči zo stropu, tentoraz premýšľajúc nad spôsobom ako odchytím Čierneho Vlka dnes. Pravdaže to nemôže počkať. Moje otázky nepočkajú! A keď sme už pri nich, mala by som si ich niekde vypísať, aby som na žiadnu z nich nezabudla. Keď mám byť cvok, tak nech poriadny.

★☆★

Sedeli sme v prednáškovej miestnosti. Profesor nám vykladal čosi o teórii relativity. Znelo to zaujímavo, no tak veľmi ako som sa snažila venovať mu pozornosť, tak veľmi som nemohla. Rozptyľovali ma totiž hneď dve veci.

Jednou z nich bola Fletcherova dlaň položená na mojom kolene. Putoval ňou pomalým tempom vyššie a vyššie, až sa pri stehne otočil. Nezabudol sa končekmi prstov dotknúť môjho rozkroku.

Spojila som obočie, registrujúc, že sa tvári celkom sústredene. Ťažko som si povzdychla, modliac sa, aby prestal. Neviem, prečo som sa ho jednoducho nestriasla. Jeho dotyk mi zrazu prišiel tak cudzí a obťažujúci.