calum a ten druhý.

419 41 1
                                    

Od toho momentu sa život zdal oveľa jednoduchší. Slnko žiarilo jasnejšie, všetky mračná sa dali na ústup. Videla som kvitnúť kvety, cítila som sviežu vôňu pokosenej trávy.

Nemohla som z tváre spustiť úsmev, ani sa zbaviť spomienky na noc. Prenasledovala ma všade kam som sa pohla a ja som sa nedovážila odmietnuť ju.

Bolo predsa tak príjemné v myšlienkach znova zažívať tie momenty, keď neexistovalo nič, len ja a Calum. Neboli žiadne problémy ani povinnosti, len vášeň. Neuveriteľne mi to uľahčovalo nielen malátnosť, ktorá ma v poslednom čase ovaľovala, no najmä každodenný život.

No i napriek tomu, že pocit zodpovednosti sa na chvíľu vyparil, povinnosti nevymizli. Ešte stále sme boli v nebezpečenstve, i keď sme si to v opare zamilovanosti zrejme neuvedomovali.

Prívesok sa hojdal na Calumovom krku, na ktorý mu doslova dýchal jeho otec. Čo najskôr by sme ho mali zastaviť a uskutočniť náš plán, no pravdou bolo, že Sarita o ňom ešte ani len netušila.

Podľa Calumových ľahostajných slov by sme mali počkať a užívať si. Urobiť to, keď budeme cítiť, že sme pripravení. Že je pripravený sám Calum, ktorého sa to týkalo najviac.

A tak som, ako správna priateľka, ustúpila a uznala mu pravdu. On musí predsa najlepšie vedieť, čo je preňho správne.

Na Calumov podnet sme sa správali ako bežný pár. Ak mám byť úprimná, nepozdávalo sa mi to na sto percent a to hneď z dvoch dôvodov.

Prvý, pokiaľ Calum nosí prívesok, nikdy nebudeme celkom normálni.

Druhý, asi som nechcela byť ako všetky ostatné páry. Nahlodával ma pocit, že sme iní a v tom je naša výnimočnosť. A táto skutočnosť sa mi nehorázne páčila.

Neobťažovala som sa však zdôveriť sa mu s tým, pretože to už buď vedel, no nepriznal sa mi, alebo si to sám uvedomoval, no považoval za lepšie riešenie splynúť s davom.

Napokon, nebude to navždy. Len čo zničíme prívesok a Calum prejde premenou, všetko sa zmení a budeme môcť začať odznova. Tento fakt ma upokojoval.

Nečakala som však, že okolo jedného veľkého problému, ktorým je Calumov otec, nás - respektíve mňa obklopia ďalšie. Pravdupovediac, nie som si istá, či to bol skutočne problém extrémnych rozmerov, no vedela som, že ma zaťažuje trochu iným spôsobom ako test z matiky.

Možno som bola naivná, keď som si to myslela alebo to spôsobil ten pocit očarovanosti po našom rande a oblaky, z ktorých som ešte reálne nezostúpila.

Jedno som si však neskôr uvedomila – občas sa i za malinkým problémom skrýva obrovský ťažko riešiteľný rébus.

★※★

Jeden z najdivnejších momentov nášho vzťahu bežných ľudí nastal, keď ma Calum vzal vonku tak ako niekoľkokrát predtým. Automaticky som sa potešila. Za ten čas som sa totiž zamilovala do sviežeho hôrneho vzduchu, vône zelenej trávy a dreva.

Zvykla som si na lesné prostredie, naučila som sa odolávať Calumovej príťažlivosti, keď bol vo svojom živle. Pravdaže, neuplatňovala som to stále, no občas toho bolo veľa i na mňa.

Lenže popri tom všetkom som pozabudla na Calumovú poznámku o bežnosti nášho vzťahu a tak som ostala ako obarená, keď ma vzal do mestského parku.

Výpary áut, umelá tráva, plačúce deti, bezdomovci na lavičkách - len málo z toho všetkého, čo kazilo celkový dojem. Ja som však s ťažkým preglgnutím rešpektovala jeho rozhodnutie.

the waiting heart.Where stories live. Discover now