bonus :: časť piata.

266 38 3
                                    

„Takže učiteľ, vravíš?" prehodila som len tak do ticha. Luke ležal rozvalený na posteli, zatiaľ čo ja som stála pred zrkadlom, upravujúc posledné detaily. Chcela som urobiť dojem. Niežeby na tom nejako záležalo, ale...

„Yeah. Stretli sme sa v parku a Billy si ho hneď obľúbil. Zdá sa, že je to fajn chlapík," mrmlal, zaujatý pohľadom na môj chrbát. Videla som to v odraze nemalého zrkadla.

„Uhm," zahmkala som, krotiac svoje neposlušné vlasy.

„Nie je to skoro? Malý má sotva štyri, nie?" odvetil pochybovačne.

Neprítomne som pokrčila ramenom „Možno. Predsa ho nezapíšeme hneď zajtra, nie? A možno to Billyho čoskoro prejde."

Musela som znieť pochybovačne, pretože...došľaka, nemohla som dať najavo moju skutočnú reakciu na to, že syn Caluma Hooda chce hrať na husle. Sám od seba.

„Aj to je možnosť," uznal Lucas, opúšťajúc svoju stálu pohodlnú polohu. Na rozdiel odo mňa mal len svoje čierne skinny jeans a košeľu.

Príliš sa nenamáhal s ladením ku mne. Celý môj snehobiely nevinný outfit rozbil čierno-modrým oblečením, ktoré sa ku mne vôbec nehodilo. Upokojovala som sa však tým, že je to len obed u nás v kuchyni.

Luke dvomi dlhými krokmi vstúpil do môjho pomyselného poľa, tisnúc sa mi k chrbtu. Presunula som svoj zrak na miesto, kde sa odrážali jeho činy.

Jednu ruku majetnícky ovinul okolo pása a druhou bez ostychu putoval od bruška vyššie. V ničom som mu nebránila, len som stála a vyčkávala, čo bude ďalej.

Čoskoro pritisol pery na môj krk, bez zbytočných slov uspokojoval svoje chúťky. Ochotne som sa mu oprela do dotyku, viečka mi padli nadol.

Nepotrebovala som už viac vidieť, čo sa deje. Cítila som to. Lucasov jazyk na mojej krčnej tepne a veľkú dlaň, ktorá objímala môj ľavý prsník skrytý pod šatami.

Unesene ho stisol, na čo som ja pootvorila pery, no z hrdla mi nevyšiel nijaký zvuk. Netrpela som, len mi to neprinášalo toľkú rozkoš ako predpokladal.

Až keď sa špičkou vlhkého jazyka dotkol môjho ušného lalôčika a jeho horúci dych mi pohladil krk, sa mi po tom mieste rozutekali zimomriavky. 

„Luke," zachrapčala som, aby som navrhla, aby sme už šli dolu, no on mi nedal príležitosť pokračovať. Bezohľadne prechádzal dotieravými prstami všade, kam dotiahol.

Prerušil ho až zvuk zvončeka, ktorý sa ozýval celým domom. Zvyčajne by šla otvoriť Sarita, no tentoraz som to vzala ako ten najlepší dôvod dostať sa z Lucasových nenásytných rúk.

„Idem tam," vykrútila som sa z jeho objatia. Dlane som stlačila do pästí, aby som sa zbavila triašky, ktorá ovládla moje telo.

Zbehla som schody, nesmierne rada, že na mňa už Lukove ruky nedotiahnu. Zvláštne. Prečo tak zrazu? Ten pocit averzie a žiadna ochota mu dotyky opätovať. Doposiaľ som to robila aspoň z vďaky, že so mnou žije a trpí môj neznesiteľne pokurvený život a nevlastného syna.

No to bolo zrazu tak ďaleko, nedokázala som si to ani len uvedomiť, jednoducho som chcela len utekať pred chlipným pohľadom a vrtkými prstami svojho chlapca.

Ponáhľala som sa teda k dverám, cestou sa ešte skontrolovala v zrkadle. Našťastie Luke nezanechal nijakú špinku alebo škvrnku na čistých bielych šatách. A vlasy stáli tiež obstojne.

S posledným hlbokým nádychom som sa natiahla po kľučke, aby som mohla otvoriť a privítať hosťa.

Srdce mi zastalo, len čo som tak urobila. Keby som len vedela, čo ma za dverami bude čakať, ostala by som v spálni napospas Lucasovi Hemmingsovi.

the waiting heart.Where stories live. Discover now