the waiting heart.

epilogue without a prologue.

Calum Thomas Hood || flashback:

Keby len vedela... Sledoval som ju dlhšie, než by si vedela predstaviť. Každým dňom, každou minútou som ju mal prečítanú väčšmi.

Bolo to ako čítať knihu. Bola mi otvorená, nič netušila. Nechala človeka, o ktorého existencii ani netušila, aby si v nej listoval.

Lenže spoznávať ju bolo chaotické. Ľahké ako zaviazať si šnúrky na topánkach, no predsa so sebou niesla zmätok. Chápal som všetkému, no zároveň som nerozumel.

Niektoré jej myšlienky boli tak...primitívne. Jej potenciál bol utláčaný, jej city, jej osoba bola doslova drvená za živa, keď bola s nimi. A čo bolo najhoršie, kdesi v kútiku duše si to uvedomovala.

Nepatrila k nim. Nikdy. Nechala zvíťaziť reputáciu a popularitu nad hrdosťou a tým, čím prekvitala. Dovolila im potopiť ju, nie však naraz, ale pomaličky, pomaly...

A predsa sa usmievala. Smiala sa tým neúprimným úsmevom. To všetko som videl. Skúmal som ju týždne. Jej reakcie. Pohľady. A ona nemala ani potuchy.

Číhal som na miestach, o ktorých nevedela. Nik nevedel. Jeden z nich však tušil. Vedel som, že Lucas Hemmings je problémový človek. Navonok ale pôsobí celkom neškodne.

Všimol som si ich blízky vzťah. Len vzťah jeho a Diany sa najväčšmi podobal priateľstvu. Zvyšok ani nestojí o zmienku.

Pretieklo veľa času, pokiaľ som dovolil, aby to cítila. Moje pohľady, moju prítomnosť. Až napokon nastal deň, kedy ma konečne zachytila.

Spočiatku som nevedel, prečo to robím. Možno ma len zaujala natoľko, že som potreboval spoznať ju svojpomocne. Najlepšie tak, aby o tom nik ani len netušil. A to sa mi podarilo.

Nemal som v úmysle zviesť ju. Nechcel som, aby skončila ako Maya. A preto som si zaumienil držať si odstup.

Dovoliť jej, aby sa topila v mojom pohľade, ktorým som ju prevrtával, no nepustiť ju ďalej. No rovnako ako som to nechcel, tak veľmi ma priťahovala. Bola pre mňa čímsi zakázaným a ja som to vedel.

To jediné som mal tvrdo vyryté a krvou zapísané hlboko v sebe. Neuviesť dievča do pokušenia, nevystaviť ju smrti.

Zvádzal som boj sám so sebou, a to už v deň, keď som stál pod gaštanom. Trápil som tak sám seba, pretože som vedel, že túžba bude už len narastať. Nebude sa dať udusiť, až ma napokon celkom zožerie a podvolím sa.

Znelo to bláznivo, no čo je to bláznivosť? Súčasť môjho bytia. Všetci ma pokladajú za čudáka, blázna, šamana a ktovie čo ešte. Načo im brať ilúzie? Aj tak som sa tak občas správal, a toto moje konanie je dôkazom.

Proste som ju potreboval. Zatúžil som po nej, chcel som ju vyslobodiť z rúk tých povrchných ľudí z jej okolia.

Možno len oslobodiť a pustiť na slobodu, neublížiť jej. Nepovedať jej viac, než treba. Nepopliesť jej hlavu.

Naivne som si myslel, že to bude ľahké. I napriek tomu, napriek všetkým tým skúškam, ktorým ma život vystavil. Aj napriek mame. Znova som sa vystavoval nebezpečenstvu.

No cítil som, že ona za to stála. Riskovať, skúsiť niečo nové, ukázať jej, že existuje i iný svet ako tá bublina, v ktorej žije ona.

Potreboval som odtrhnúť ju od Fletchera, od toho bastarda i od Hemmingsa, ktorý ju tajne vábil. Až tak, že to ani netušila. Oh, ani nehovoriac o tých dvoch kreatúrach, ktoré ich vždy sprevádzali.