the waiting heart.

❝Odpovede, na ktoré čakáme, sú na dosah.❞

"Zlato, si v pohode?" moje myšlienkové pochody preťal Ashtonov hlas. Rýchlym zaklipkaním som sa vrátila do reality a olizla som si pery.

"Kto...kto je ten chalan v čiernom?" opýtala som sa priškrteným hlasom. Bola som až príliš zvedavá na to, aby som klamala. Hlavou som pri tom kývla jeho smerom. Pohľady sa tak presunuli pod mohutný gaštan, odkiaľ smeroval ten magický pohľad, ktorý ma tak vydesil. Ako mávnutím čarovného prútika sa všetci prítomní zamračili. Preto som neváhala a takisto som tam pozrela. Lenže ten neznámy známy tam už nebol.

Ashovo zamračenie sa ešte väčšmi prehĺbilo.

"Dee?" ozval sa pochybovačne. Bezradne som si povzdychla.

"Vážne tam bol, prisahám!" vyhŕkla som na svoju obranu. Predsa nie som nejaký cvok, preboha! Slabo sa pousmial a ostatní si len vymieňali zmätené pohľady. Až na Lucasa.

"Videla Čierneho Vlka," prehovoril z ničoho nič. Následne presunul zrak na mňa "Alebo sa mýlim," dodal s úškrnom. Neporozumene som sa zamračila. Že to bol on mi došlo. Lenže okolo toho bolo tucet nezodpovedaných otázok, ktoré ma v tom momente ťažili.

"Čo je zač?" vyslovila som po chvíli. Nie, že by som očakávala, že o ňom budú vedieť viac než ja sama, no mala som potrebu sa na to opýtať. Chcela som vedieť, kto sa skrýval za tou čiernou kapucňou.

Lenže Luke pokrčil mohutným ramenom. Pravdaže nevedel. Nikto nevedel. Do toho sa našťastie ozval Ash. A ja dúfajúc, že mi poskytne aspoň mylnú odpoveď, len aby som mala nad čím premýšľať, som k nemu obrátila svoju pozornosť.

"Nemal by ťa zaujímať. On je ten, ktorý si nezaslúži našu pozornosť. Koniec," vyslovil tvrdo. Fletcher. Nespokojne som spojila obočie, no poslúchla som. Nemal by ma zaujímať. A navyše ma čaká Fletcherova party. Tej by som mala venovať tú najväčšiu pozornosť.

★☆★

Po škole, zatiaľ čo mali chalani tréning, som sa nenápadne vkradla do školskej knižnice. Vravím nenápadne, pretože len hŕstka ľudí z tejto prekliato obrovskej školy vie o mojich pravidelných návštevách. Štvrtok o pol štvrtej. Nikdy nie skôr ani neskôr. Dôvod je jednoduchý: Fletcherova priateľka predsa nečíta knihy a nezaujíma sa o literatúru.

Ako stále som sa vkradla úzkou uličkou k obrovským dreveným dverám knižnice. Len jedno silné potlačenie ma delilo od tej nezameniteľnej vône kníh, ktorú som potajme milovala.

Len čo som potichu vplávala do obrovskej miestnosti som to pocítila. Netuším, čo to bolo. Bolo to jednoducho niečo. Niečo, čo sa slovami nedá identifikovať. S plytkým dychom a stisnutým srdcom som sa pootočila. Avšak nikto okrem knihovníčky tam nebol. Olizla som si suché pery a vykročila napred. Odovzdala som knihy s úmyslom vypožičať si ďalšie. Hneď ako sa tak stalo, som sa nepokojnými krokmi presunula do útrob starej školskej knižnice. Nikdy predtým som sa necítila tak zvláštne. Akoby sa za každým regálom skrýval jeden pár očí, ktorý ma uprene sledoval. A videl mi až kdesi do mysle. Tam, kde som nikdy nikoho nevpustila. Ani Ashtona nie. A to ma tak veľmi znepokojovalo a desilo. Znie to šialene. Veľmi šialene, ba až choro. No mala som pocit, akoby sa mi niekto nabúral do systému. Rozumiete, však? Akoby si niekto listoval v mojej hlave a kradol mi tie najtajnejšie myšlienky.

Rozhodla som sa, že si potrebujem sadnúť. Blúdenie medzi tou hŕbou kníh ma ani trochu neupokojovalo. Našla som teda sedačky celkom vzadu miestnosti. Ponáhľala som sa tam ako nikdy predtým.

Lenže v tom som do niekoho narazila. Okamžite som zhíkla "Prepáč." Dofrasa. Okolo našich nôh ležali knihy od výmyslu sveta.

"To je v poriadku, bola som nepozorná," ozvala sa baba, s ktorou som sa zrazila. Tak iste. Jediná nepozorná z nás dvoch som tu bola len ja. Rýchlo som jej pomohla pozbierať ich, dokonca som aj zabudla na tie halušky, ktoré nosím v hlave. Poplašene som sa ponáhľala ďalej. Tu medzi knihami som sa necítila dobre.

So zatemneným zrakom som dopadla na pohovku. Konečne. So zatvorenými očami som si zhlboka vydýchla. Ani za nič na svete netuším, čo sa tu dopekla deje. Nasledoval ďalší nádych a výdych, až potom som otvorila oči. Pre istotu som sa obzrela okolo seba, prečesávajúc okolie, hľadajúc niečo nezvyčajné. Srdce mi šialene poskočilo a následne zamrelo. Do spánkov sa mi nahrnul všetok tlak a šialene ma rozbolela hlava. No to som si musela len nahovárať. Istotne.

Sotva dva metre odo mňa sedel chalan oblečený v čiernom. Čierne skinny jeans, čierne vansky, čierna mikina - oh, nie. Nie. Tú temnú mikinu som si veľmi dobre pamätala. Aj kapucňu, ktorá zakrývala jeho tvár, rovnako ako teraz. Sedel tam s pohľadom zabodnutým v knihe. Alebo aspoň dúfam, že to tak bolo.

Neviem ako dlho som naňho čumela a skúmala ho pohľadom. Oľutovala som to však vo chvíli, keď jeho ruky s knihou klesli a jeho čierny pohľad sa upriamil na mňa. Cítila som ho všade. Prsty na rukách sa mi rozklepali. O krok som cúvla. Nie, nemôžem tu ostať. Je divný a desivý. Bojím sa.

Avšak jeho tmavé oči ma tak zvláštne upútali. Tvár mu síce stále pokrýval tieň, no z očí mu čosi sršalo. Bolo to mäkké, hrejivé a sladké, no zároveň trpké a desivé. Áno. Nič to nemenilo na fakte, že som chcela odísť. Aj keď ma jeho pohľad priťahoval bližšie.

Netuším, na čo som čakala. Možno som stále očakávala odpovede na otázky. Nemala som viac odvahy tam stáť. Preto som sa ako cvok otočila na päte a rozutekala sa pred jeho uhrančivým pohľadom.

"Odpovede, na ktoré čakáme, sú na dosah." Zarezonovalo mi v hlave a v tom som sa potkla o prah dverí. Prudký náraz, bolesť a náhla tma mi úplne vybili Toho Čiernookého z hlavy.