the waiting heart.

●●●

Nie som si istá, prečo som sa na druhý deň tak nezdravo rýchlo ponáhľala do školy. Možno by ste si pomysleli, že to bolo kvôli Čiern- no dobre, povedzme Robinovi, no nemala som ten pocit.

Keď som sa totiž včera snažila dovolať Fletcherovi, nedvíhal. Volala som dokonca aj dievčatám a Lukovi, no nik nedvíhal. A to sa mi zdalo podozrivé.

Pravdaže viem, že oni sú práve možno to posledné, na čom by mi malo záležať, no nevedela som ignorovať ten zlý pocit. A verte či nie, tých som mala v poslednej dobe neúrekom.

Konečne som ich zahliadla, keď som sa vyrútila zo školského autobusu, ktorým som bola kvôli Fletcherovi nútená ísť. Nevyzdvihol ma tak ako stále. Bola som zmätená. Akoby som toho nemala dosť s Robinom.

Keď som dobehla ku skupinke pred školou, všetci sa tvárili akoby im uleteli včely.

"Diana?" prvý sa ozval Fletcher. Znel zaskočene.

"Ahojte," pozdravila som ich. Luke sa pousmial a namiesto pozdravu mi mávol. Úsmev som mu opätovala, venujúc pozornosť dievčatám.

"Ahoj, Dee," vyhŕkla Alexiss a pevne ma objala. Vyrazilo mi to dych, no nestihla som reagovať. Prečo sa všetci správajú tak čudne?

Len čo ma pustila, Fletcher sa mi ako pijavica prisal na pery. Vybilo mi to dych, no nebránila som sa i napriek tomu, že mi skoro rozdrvil sánku.

"Ahoj, láska," odvetil, keď sa odtiahol. Zmätene som mu pozrela do očí.

"Deje sa niečo?"

"Nie, kdeže!" zasmial sa okamžite.

"Neblázni, Dee," pridala sa Alexiss nervózne. Barbara sa len usmievala so stisnutými perami.

Otočila som sa teda na Lucasa so zdvihnutým obočím a spýtavým pohľadom "Luke?"

Zdvihol dlane pred seba, na znak kapitulácie. Akoby chcel z toho všetkého vyjsť s čistým štítom. Ale z čoho? Tváril sa pri tom nezúčastnene, akoby s tým niečím nechcel mať nič spoločné.

"Tak dobre, moji milí. O chvíľu zvoní!" prerušil moje myšlienky Fletcher. Mihla som po ňom pohľadom.

Tá povestná koženka mu obopínala svalnaté telo a červená šatka krotila jeho vlasy. Pretože to je zrejme to jediné, čo sa na ňom dá skrotiť. V ničom inom sa nepoddá. Prestupoval z nohy na nohu a jednu ruku mal zaborenú vo vrecku.

Skrčila som obočie a vybrala sa smerom k budove školy. Posledný krát som sa za ním otočila. Jeho skúmavý, pevný pohľad spočíval na Alexiss. Tá mu ho na krátky moment opätovala.

Následne schmatla Barbaru, ktorá uchopila mňa a obe nás ťahala do triedy. Nepáčilo sa mi to. Snáď sa tu už všetci dočista pomiatli?!

Vytrhla som sa Barbare, venujúc jej nepekný pohľad "Nepotrebujem vôdzku," precedila som skrz zuby a kráčala napred. Už som bola na prahu hlavných dverí, keď som sa znova otočila.

Zrakom som prebehla okolie, zastavujúc na zvyšku partie. Fletcher s Lucasom nás totiž nenasledovali. Namiesto toho sa presunuli k tomu mohutnému gaštanu, pri ktorom som prvýkrát zbadala Čierneho Vlka.

Tentoraz oň Irwin opieral Lucasa a tvárou blízko pri tej jeho mu niečo tvrdo vysvetľoval. Vyvalila som oči. Jeho veľké silné dlane stláčali Lukove široké ramená. Vyzeralo to bolestivo. A došľaka, nepáčilo sa mi to! Navyše som ani netušila o čo tam ide! Veď včera sme boli všetci v pohode, nie? Kedy sa toto všetko zomlelo?!

Chcela som sa rozbehnúť k stromu, no ktosi ma vtiahol do vnútra. Niekto s perfektne upravenou manikúrou. Fľochla som na ňu pohľadom. Barbara.

"Zlato," usmiala sa napäto "Nemali by sme sa zdržiavať."

Myšlienkami celkom inde som prikývla a nasledovala ju do prednáškovej miestnosti.

★☆★

Po skončení vyučovania som v hale počkala na ostatných. Poslednú hodinu som nemala ani s jedným z partie. Sadla som si na lavičku a tašku si zložila na kolená.

Rozruch okolo mi nevadil, jediné, čo ma obťažovalo, bol pocit nevedomosti, ktorý ma stále neopúšťal. Snažila som sa každú svoju voľnú minútu využiť na premýšľanie. A inak to nebolo ani teraz.

Trápilo ma to zvláštne správanie Fletchera a ostatných. Prečo bol k Lukovi tak agresívny? Je to len niečo medzi nimi alebo sa to týka aj nás? Práve som sa nenávidela za svoju zvedavosť.

Pozdvihla som pohľad od prstov prepletených v lone. Zaujala ma postava na druhej strane obrovskej školskej haly. Skoro okamžite som sa usmiala.

Robin Hood stál pri stĺpe, opieral sa oň a upieral na mňa ten svoj čierny pohľad. Aj napriek kapucni, ktorá mu zakrývala čelo a oči, som to cítila. Navonok sa síce usmial len nepatrne, no vo mne rozkvitol úžasný pocit, akoby mi daroval ten najkrajší úsmev aký skrýva.

Pristihla som sa pri tom, že chcem vstať a rozutekať sa k nemu. Následne som sa zarazila. Ako by to vyzeralo? Ktovie, čo by si o mne všetci pomysleli, keby som sa tam bezhlavo rozbehla ako zmyslov zbavená.

„Budem ťa čakať v knižnici pri beletrii.“

Môj úsmev sa rozšíril. Stále s pohľadom naňho som prikývla. V tom ma prerušil Barbarin škriekajúci hlas.

„Ahoj, zlato,“ široko sa usmievala. Pozrela som na ňu a úsmev mi poklesol.

„Čau, Barbie. Kde sú ostatní?“ S otázkou som nemeškala, keď prišla sama.

„Uhm, no...“ zakoktala sa. Ja som preskočila pohľadom za ňu. Čierny Vlk tam už nestál. Vrátila som zrak na jej rozpačitú tvár.

„Oni...Fletch a Alexiss, oni... a Luke...oni ešte...tu...ešte tu nie sú,“ vyhabkala. Skrčila som obočie.

„To vidím,“ precedila som skrz zuby. Nečakane sa nervózne zasmiala.

„Museli ostať pri Wilsonovej,“ utrúsila.

„Aha.“

„Yeah.“

„Dobre.“

„Ja už musím ísť,“ povedala. Pokrčila som plecom. Aj ja sa už musím ponáhľať do knižnice.

„Dobre,“ zopakovala som.

„Iste ti zavolajú...Fletcher,“ hlúpo sa usmiala.

„Dobre, Barbara,“ prikývla som. Cúvla asi tri kroky a so zamávaním odišla. Ťažko som si povzdychla a vybrala sa do knižnice.

■●■●■●■

Čo myslíte, že sa v partii deje? Prečo sú takí divní a kvôli čomu bol Fletcher taký ku Lucasovi? Potešilo by ma, keby ste svoje názory napísali do komentu. Ďakujem :-) 

(Časť nemá názov, pretože som nenašla nič, čo by sa k tomu hodilo.)