the waiting heart.

strážca.

Čakala som hocičo, len nie toto. Zmätene som zízala na Caluma, ktorý si zamyslene hrýzol do pery. Cítila som, že je nepokojný a prenášal to na mňa, či chcel a či nie.

Snažila som sa pochopiť jeho slová, no nešlo mi to do hlavy. Mali sme predsa zničiť jeho otca, nie? Bojovať proti nemu. A Calum po dvoch týždňoch povie toto?!

Chcela som sa ho opýtať čo tým myslel, no slová sa mi zasekli v hrdle. Len som ťažko predychávala jeho verdikt. Čo dosiahneme zničením toho prívesku?

„O čo ide?“ zachrapčala som nakoniec opatrne.

„Zničíme môj prívesok,“ pokrčil ramenom a náhle vstal.

„Aha, to akože len tak?“ vyhŕkla som a nasledovala jeho činy, prudko stavajúc na nohy. Nenechala som si ujsť jediný skúmavý pohľad na jeho postavu.

Nedal mi nijakú odpoveď, namiesto toho mi ukázal chrbát a zadíval sa do lesa. To sa mi vonkoncom nepáčilo. Mali sme to predsa urobiť spolu, nie? Ako mu mám pomôcť, keď mi nič nepovie?

„Tak počuj, Calum,“ ozvala som sa roztraseným hlasom a prekrížila som si ruky na prsiach. Slnko za ten čas zapadlo a začal povievať chladný vetrík. To bolo však to posledné, čo ma v ten moment trápilo.

„Neviem, čo ti to prišlo na myseľ a prečo mi to jednoducho nemôžeš vysvetliť, ale myslela som, že sa zachováš inak,“ preglgla som, prestupujúc na mieste „Povedal si, že budeme bojovať spolu,“ zašepkala som bezmocne, i keď som sa snažila udržať si pevný tón.

„Budeme,“ prehovoril zrazu vyrovnaným tónom a obrátil sa ku mne „Ničoho sa neboj.“

„Ničoho sa neboj?!“ zopakovala som po ňom zvýšeným tónom. Zdalo sa mi neskutočné, že by som sa mala nebáť. Nešlo to a on by to mal vedieť. Snáď si nemyslí, že je tak jednoduché sa nebáť, keď v skutočnosti ešte stále neviem, čo všetko je za tým zničením jeho prívesku.

„Prosím ťa, Diana,“ povzdychol si podišiel ku mne „Nechcem sa s tebou hádať,“ pozdvihol ruku k môjmu lícu a nežne ma pohladil. Premohla som nutkanie oprieť sa do jeho jemného dotyku.

„Tak mi prezraď č-čo sa stane, keď zničíme ten prívesok,“ vyslovila som to s pohľadom zahĺbeným v tom jeho. Náhle si hlboko povzdychol a odvrátil pohľad, no dlaňou ešte stále ležal na mojej tvári.

„Diana-“ odvetil vyhýbavo.

„Prečo je pre teba tak ťažké povedať pravdu? Ak si zabudol, ide nám o život a neprajem si, aby...aby si mi zatajoval takéto dôležité informácie. Pokiaľ mi neodpovieš, nedovolím ti s tým príveskom nič urobiť!“ vyhabkala som naštvane. So zamračením som od neho ja sama odstúpila a tak zrušila jediný dotyk, ktorý medzi nami bol.

„Protirečíš si ak vravíš, že nám ide o život a zároveň mi zakazuješ zničiť prívesok,“ povedal a medzi obočím mu takisto hovela vráska.

Zaťala som sánku „Ale ja chcem vedieť, čo sa stane! Nechcem ťa stratiť, rozumieš?!“ skríkla som a v očiach sa mi zatrblietali slzy, ktoré som si chmatne utrela chrbtom ruky.

„Nič sa nestane, sľubujem,“ odpovedal pokojne a znova sa snažil ku mne priblížiť. Neustúpila som, len som sa naňho zranene dívala.

„Nesľubuj niečo, čo nedokážeš splniť,“ pripomenula som mu ostro.

Najprv nastalo dusivé ticho. Prekvapilo ma, že Calum nereagoval hneď a preto som sa väčšmi bála odpovede. Len som pozorovala jeho reakciu. Nozdry sa mu na moment rozšírili a pohľad rozpálil.