the waiting heart.

zamilovaný do bojovníčky.

Srdce mi so zaplesaním prudko padlo do kolien. Rovnako ako som sa neodvážila otvoriť privreté oči, tak som sa aj bála otočiť sa.

"Calum," hlesla som, aby som sa ubezpečila o pravde stojacej za mojim chrbtom.

"Diana."

Bol to on. Moje meno nikto nevysloví s takou vznešenosťou ako Calum Hood.

Stisla som náhle spotené dlane, zarývajúc do nich neupravené nechty. V návale pocitov som netušila čo povedať alebo urobiť.

Bola som šťastná, pravdaže. No prepadol ma aj akýsi podivný pocit, ktorý som nedokázala identifikovať.

Ešte stále som mu stála otočená chrbtom, keď prehovoril svojim tajomným hlasom "Už si ani nezaslúžim vidieť tvoju tvár?"

Kdesi v diaľke za horou sa ozval dunivý hrom.

Premkol ma strach, ktorý mi pripomenul, že som ešte stále nažive "Bojím sa, že ak sa otočím," prehltla som hrču, ktorá mi bránila v rozprávaní "už tu nebudeš. Že sa vyparíš ako sen," priznala som s malým hlasom.

"Myslím, že som ti už ublížil dosť na to, aby som bol neskutočný," odvetil trpko. Ešte väčšmi som pritisla viečka k sebe.

Len čo to dopovedal, na rameno mi padla prvá ťažká dažďová kvapka. Tam, odkiaľ sa pred chvíľou ozval hrom, sa teraz blížil šum prenasledovaný ďalším dunením.

Slová sa mi zasekli v hrdle. Spolu s dažďom mi zvlhli aj oči a ja som sa znova rozplakala. Tentoraz nie kvôli bezradnosti.

To, čo vyšlo z Calumových úst ma zabolelo. Bola to pravda, ktorá ma zasiahla v nesprávny čas. Prečo ho milujem aj napriek tomu, že pri ňom trpím?

Otočila som sa na päte, čeliac jeho pevnej postave. Bol tak blízko, po jeho tvári stekali slzy zmiešané s dažďom. Vyzeral tak magicky, tak neuveriteľne.

Lapajúc po dychu som si márne utrela oči od sĺz. Dokonca som aj zaklipkala. Stále tam bol. Nezmizol.

Strnulo stál, ruky spustené pozdĺž tela. Jeho pohľad smeroval na mňa, tie čierne uhlíky ma ľahko prepaľovali. Zároveň ma však vyzýval. K čomu, na to som neprišla.

A tak som urobila krok k nemu. Chýbal už len jeden a naše telá by sa stretli, nalepené jedno na druhom. Nadýchla som sa a zrakom prešla po jeho bezchybnej tvári.

Plné pery ležali pokojne na sebe, žiadny náznak úsmevu ani stisnutia. Len boli. A mňa aj napriek tomu lákalo pobozkať ho.

Nechala som, aby sekundy plynuli a dážď silnel. Znova a znova som sa zoznamovala s tými už dávno známymi črtami.

Hľadala som niečo, čo sa od nášho posledného stretnutia zmenilo. Avšak to bolo ťažšie, než hľadať ihlu v kope sena.

Preto som sa po niekoľkých minútach vzdala. Navonok to bol rovnaký Calum ako predtým. Zvnútra som ho ale nikdy naozaj nepoznala.

Obraz sa mi čoraz viac rozmazával kvôli agresívnemu dažďu, ktorého pády kvapiek ma boleli všade na tele. Oblečenie na mne pod náporom vlhka oťažievalo a čoraz viac presvitalo, odhaľujúc všetky krivky.

Inak na tom nebol ani Calum. Konečne som znova mohla vidieť tie svaly, ktoré pokrývali všetky možné časti pevného tela.

To moje rozbúrené pocity nezvládli a tak som urobila i posledný krok, ktorý nás celkom spojil. Narazila som doňho, ruky okamžite obmotávajúc okolo Calumovho krku.

Nenechal na seba dlho čakať a spolupracoval. Pocítila som veľké dlane, ktoré pristáli na mojich bokoch. Tuho ma stisol, berúc mi dych.

Naše pery splynuli v jedno spolu s dažďovými kvapkami. V ten moment, akoby sa čas i svet okolo zastavil. Ostali sme len my dvaja a šum dažďa.