the waiting heart.

bonus :: časť druhá.

Novozískanú informáciu (alebo by som skôr mala povedať predpoklad?) som zatlačila do úzadia svojej mysle. Donútila som sa nemyslieť na potenciálny návrat Caluma Hooda.

S Lucasom sme uzavreli dohodu, že sa o tom nebudeme baviť. Zbytočne preberať niečo, čo nemá začiatok ani koniec. Nedokážeme o tom ani len diskutovať bez toho, aby sa to neskončilo divokým sexom, ktorým posledné tri roky riešime problémy. A takmer vždy sa týkajú Caluma.

Lenže v obrovskom dome som na posledného člena našej malej rodinky zabudla. O dohode, prirodzene, nevedel a jeho detská nevinnosť dodala veci celkom iný rozmer.

„Á teta Salita?" zatiahol roztomilým hláskom, naťahujúc sa za pečenou buchtou. Už teraz mal na nose cukor.

„Áno, zlatko?" odvetila milo, úsmev na tvári zvýraznil vrásky, ktoré nadobudla za posledné roky. Pokojne miešala polievku.

Paradoxne, i napriek situácii, do ktorej sme sa všetci dostali, bola nesmierne rada, že je Bilius medzi nami. V srdci preňho mala špeciálne miestečko, ako to sama raz povedala. Veď je to vnuk jej nebohej sestry. Mohla by sa sama považovať za jeho náhradnú starú mamu.

Bilius veľkými očkami škúlil na múčnik, skúmajúc chutný lekvár vo vnútri. A ja som len stála, zasnene sa usmievajúc na svojho syna. Prečo sa vždy všetko musí pokaziť?

„Videla si uš niekedy vĺčka?" zašušlal s plnými ústami. Už-už som ho šla upozorniť, že s plnou pusou sa nerozpráva, no Billy na mňa pozrel a chystal sa znova niečo povedať.

„Aj tatko to minule lobil," oznámil mi vševediaco a dôležito. Potom presunul zrak späť na Saritu, akoby sa nič nestalo.

Tatko. Pichlo ma pri srdci, no musela som si pripomenúť, že Lucas za to nemôže. Je to...čia vlastne vina? Moja alebo Calumova? Alebo je azda na vine ten prekliaty prívesok?

Sarita sa v prvom momente zarazila a vyslala ku mne kontrolný pohľad. Následne sa to znepokojene snažila zakryť. Tiež sa jej to nepáčilo.

„Oh, áno. Prečo sa pýtaš, Tom?" vystrúhala nepodarený úsmev.

Malý sa zachichotal, čím rozvíril práškový cukor všade naokolo, no zjavne mu to neprekážalo „Aj on mi tak povedal. Ale mne sa viac páči ako ma volá mamka s tatkom - Billy."

Zbystrila som pozornosť, snažiac sa vykrášliť si, čo presne môj syn povedal a ako to myslel. A Sarita stojaca pri sporáku to zaregistrovala tiež.

„Kto ťa takto nazval, miláčik?" predbehla som ju, snažiac sa pôsobiť nenútene. Srdce som mala však kdesi v krku.

„Kto?" otočil sa ku mne Billy s absurdným výrazom na tvári „No pledsa vĺčik," vyslovil so samozrejmosťou a spokojne sa otočil späť k svojej buchtičke.

So slúžkou sme si vymenili vystrašené, no i zmätené pohľady. Ako je to možné? Alebo lepšie povedané...došľaka, čo sa to deje?!

Tentoraz som znepokojenie nevedela zakryť. Bolo by však hlúpe nechať to tak. Potrebovala som zistiť, čo presne sa včera na ihrisku odohrávalo. Nesmela som to však na malého vybafnúť a začať ho vypočúvať. O to to bolo ťažšie - správať sa ako matka a voliť správne slová.

„Uhm, ale nevravel si, že...že tam boli Sam s Ellie?" opýtala som sa nechápavo, sledujúc synčekovu reakciu.

„No, áno, mami. Lenže oni ho asi nepočuli," pokrčil malými plieckami „On plišiel, keď...no, asi keď do mňa chcel Sam hodiť ten kameň," zamumlal. Nevyzeral, že sa mu o tom chce rozprávať, no zároveň pôsobil tak nenútene, akoby to bolo celkom normálne.