the waiting heart.

❝Nič nie je nezničiteľné.❞

Prešiel týždeň a obraz sa nezmenil. Vlastne sa nezmenilo nič. Presne o sedem dní sme znova sedeli na rovnakej lúke, ja na pníku a Calum na tráve.

Slnko začínalo byť každým dňom čoraz viac agresívnejšie, dávalo nám zakaždým viac námahy vydržať vonku v tom teple. No aj tak sme nezmenili naše miesto stretávania.

Nedokážem prísť na to, ako sa nám darilo týždeň sa skrývať pred Calumovým otcom. Niežeby nás hľadal, to vôbec. No asi som si myslela, že to tak bude. Že sa bude okamžite snažiť vypátrať moje meno, aby ma zabil.

A možno je toto len ticho pred búrkou. Vôbec by som sa nečudovala, keby mal o mne už všetko zistené a len čakal na najlepšiu príležitosť vziať mi život. A mal by to také ľahké! Nemohli by mu v tom zabrániť ani moji rodičia, pretože tu nie sú.

No stále som pri sebe mala Saritu a hlavne Caluma. Ak oni nie sú dostatočne silná ochrana, tak by som sa už mala začať chystať na najhoršie. V hlave som si už vlastne držala nespočetne veľa scenárov mojej smrti.

Viete, možno to znie príšerne, no keď ste si vedomí, že vás skôr či neskôr čaká smrť, akosi sa na to pripravíte, zvyknete si na to a už len...čakáte. A nádej? Tá tu kdesi je, no je ťažké ju uchmatnúť.

 „Premýšľala som,“ ozvala som sa, mädliac medzi prstami kúsok trávy. Calum ku mne pozdvihol svoj spýtavý zrak.

„Je to už...nejaký čas, čo sa tu bezvýsledne stretávame,“ začala som ťažko.

Stisol pery a skočil mi do reči „Nejde to len tak, Diana,“ pripomenul mi „Môj otec je veľký človek, či sa ti to páči a či nie. Ak proti nemu chceme bojovať, potrebujeme premakaný plán, bez jedinej chybičky, rozumieš? Každý nedostatok nás môže stáť život. A ver mi, otec by neváhal, ani by sa nezmiloval, keby nás prekukol,“ vysvetlil vecne.

Povzdychla som si „Ja viem. No ešte stále sme sa nepohli. Len tu každý deň sedíme, pozeráme na seba, občas prehodíme pár slov a n-“

„A na konci sa vždy bezhlavo bozkávame,“ dokončil za mňa Calum, i keď to nebolo to, čo som mala v pláne povedať. Na tvári mu trónil úškrn.

Pretočila som očami, aj keď mal chlapec pravdu „Prestaň odbáčať od témy,“ odvetila som nepohodlne, pretože každá myšlienka alebo spomienka na naše úlety v tráve ma rozrušila.

Calum do mňa zabodol jeho vyzývavý pohľad, ktorý mi bránil pokračovať. Uhýbala som očami, snažiac sa nepodliehajúc kúzlu. Avšak vlhká tráva, jej aróma a veselé slnečné lúče mu len nahrávali do karát.

Pomrvila som sa na mieste, s nádych a výdychom upokojujúc svoju maličkosť. Áno, takto je to stále, no tentoraz to bolo silnejšie. Prisahám, že na mňa to okolie pôsobilo ako afrodiziakum.

„Došľaka,“ zamumlala som nervózne, tíšiac svoje rozbúrené pocity a prudko búšiace srdce. Moje druhé ja ma presviedčalo, aby som sa poddala.

Úkosom som pozrela na Caluma. Ležal rozvalený v šťavnato zelenej tráve, rukami si podopierajúc hlavu a vysielal ku mne zvodné pohľady. Z úst mu trčalo stebielko. Vyzeral tak živočíšne sexy.

Oblial ma studený pot, rýchlo som zrak odvrátila. Preboha, je to choré. Určite mám narušenú osobnosť, Calum je len chlapec. I keď vyzerajúci ako poloboh.

„Nevieš prečo?“ ozval sa zrazu s iskričkou v oku a triumfálnym úsmevom na perách. Nestihla som ani reagovať, čo tým myslel a už pokračoval:

„Zrejme preto, lebo ti voniam po čerstvo pokosenej tráve...alebo po pilinách, hm?“ odvetil. Chĺpky na krku sa mi zježili. Došľaka, áno.