the waiting heart.

príbeh chlapca.

„Myslíš, že by som mohol začať?“ opýtal sa Calum rozhodne, keď som sa pritúlila na jeho hruď. Ovinul okolo mňa svoje paže a ja som pravú nohu prehodila cez tie jeho.

„Áno,“ moja odpoveď bola jasná. Ak nezačne teraz, kedy potom?

„Tak. Bol raz jeden chlapec, ktorý sa narodil do...veľmi zvláštnej a tajomnej komunity,“ povedal pomaly.

„Ty?“ skočila som mu do reči. Cítila som ako pokrútil hlavou.

„Nie, môj otec,“ vydýchol „Bol by som radšej, keby si ma neprerušovala.“

„Oh, fajn,“ zahanbene som stisla pery. Calum na to nič priamo nepovedal, len ma pobozkal na čelo. Potom plynule pokračoval:

„Ako maličký dostal prívesok. Vtedajší Náčelník bol spravodlivý a zaujímal sa o ľudí v osade. A keďže môj starý otec sa nedožil ani narodenia vlastného syna, stal sa preňho akousi náhradou. Sám deti nemal, jeho manželka bola neplodná. A predstav si, neopustil ho ani vtedy,  keď dostal prívesok,“ zastavil sa. Izbu začalo napĺňať ticho.

Zdalo sa, že chce, aby som vstrebala prvú nálož informácii. Mne sa však na jazyk tisla otázka a vysloviť ju ma nezastavila ani jeho požiadavka mlčať.

„Taký prívesok ako máš ty?“ opýtala som sa ticho a nesmelo. Znova sa nadýchol a spustil:

„Áno, na prvý pohľad. Môj otec dostal Vlka, avšak,“ hlas sa mu zasekol „bol to ten zlý. Vieš, nedá sa to zistiť hneď. Vlci na príveskoch sa nijako nelíšia. Slúžia na rovnaké účely. Vlastnosti sa prejavia neskôr, no uňho to bolo priskoro. Celá osada rýchlo zistila, že môj otec nie je dobrý človek. Už ako chlapec vystrájal, robil napriek ostatným deťom, bol nesmierne vypočítavý. Náčelník ho však pokladal za svojho, nedal naňho dopustiť. Ktovie, či to nebolo jeho naivnosťou a tým ako veľmi veril ľuďom. Nechcem škvrniť jeho pamiatku, no keby sa zachoval inak...“ vetu nedopovedal.

Hlas sa mu zlomil a nás znovu obklopilo ticho. Tentoraz som však nič nepovedala, dala som Calumovi čas, aby sa upokojil a mohol pokračoval. Tušila som, že nie je ľahké takto rozprávať o minulosti. A to som ešte nevedela, čo príde.

„Môj otec sa zamiloval,“ začal nanovo, dokončiť predošlú vetu sa už ani nenamáhal „Mal štrnásť rokov, bol výnimočne vyspelý, no dievčatá od neho bočili. Nikto nechcel chodiť s chuligánom, nikto sa s ním nechcel bližšie skamarátiť, ktovie prečo. Možno sa báli, no on odmietal i tých, ktorí nabrali odvahu dostať sa bližšie,“ rozpovedal mi.

Počúvala som jeho slová a skladala si ich do jedného súvislého príbehu, predstavujúc si Calumovho štrnásťročného otca. Ako asi mohol vyzerať? Ako veľmi sa naňho jeho syn podobá? Bol rovnako krásny a neodolateľný? Prečo ho však dievčatá nechceli aspoň kvôli zovňajšku?

„Až na moju mamu,“ prelomil pauzu „Úžasná žena,“ zašepkal. Rozprával prerývane, zakaždým slovom sa nadýchol. Uvedomila som si, že preňho mama zrejme znamenala výnimočne veľa.

Stisla som Calumovu ruku na prejav ľútosti a mojej prítomnosti. Som tu preňho.

„Nemyslím, že bola naivná alebo hlúpa. Videla v ľuďoch len to dobré a ver mi, na mojom otcovi bolo len málo dobrého. Nemôžem to popierať, prívesok nikdy neklame,“ urobil významnú pauzu, ktorú som využila na otázku.

„Bola...uhm,“ nevedela som ako to sformulovať „ako ja? Myslím-“

„Nie, bola z osady. O to horšie, vedela veľmi dobre akú povesť má môj otec. A predsa...predsa sa do seba zamilovali. Stal sa jej osudom.“