the waiting heart.

robin hood.

Ahojte! :-) Mám pre vás neskorý vianočný darček, haha. Snáď sa vám bude páčiť. Za každý feedback krásne ďakujem. Ešte by som chcela dodať, že túto časť venujem @lenn-u. Prajem pekné čítanie, užívajte si prázdniny! :-)

■●■●■●■

Nastalo ticho. Jeho slová mi vzali všetko, čo by som mohla povedať. A tak som mlčala, zízajúc na jeho tmavú postavu vypínajúcu sa nado mnou.

A on sa nenamáhal pokračovať. Ukradol mi zdravý rozum a vôbec ho to netrápilo. A ja, aj napriek tomu, že som bola naštvaná a pobúrená, sklamaná a vyšťavená som tam len stála. Mala som možnosť ozvať sa a rozprávať sa s ním, no nedokázala som to.

Láska bolí. Tak otrepaná fráza, no pravdivá. Má trpkú príchuť, ale dokáže vyčariť úsmev i rozplakať zároveň. Mal pravdu a to ma štvalo najviac. Fakt, že si to uvedomuje a ešte sa mi vysmieva.

"Kvôli čomu sa hneváš?" ozval sa zrazu celkom pokojne, no zvedavo. Fľochla som po ňom pohľadom, neriešiac fakt, že ma v šere možno nevidí.

"Prečo sa pýtaš, keď to vieš?" odsekla som. No on pokrútil hlavou.

"Neviem. Tentoraz nie," odpovedal. Neporozumene som sa zamračila. Prečo nie?

Nadychovala som sa na otázku, keď povedal "Viem len ako sa cítiš. Nie prečo sa tak cítiš," vysvetlil.

Aj tak som tomu nerozumela a to ma rozrušilo "Ale veď...inokedy si to predsa...vedel, nie?" vyhabkala som.

Zbadala som ako prikývol, no nepovedal mi na to nič. Azda sa ho na to musím opýtať, aby odpovedal?

"Kvôli čomu je to tak?" skúsila som to.

"Musím svoje schopnosti živiť, Diana. Keď to neurobím, začnem ich strácať a stane sa zo mňa toto."

Najprv som skrčila obočie, čakajúc na výsledok. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, na čo naráža. Takže tým chcel povedať, že začne naberať svoju momentálnu podobu a že to bude ešte horšie? Len som sa domnievala.

"A čo sa deje teraz?" zatajila som dych. Uchechtol sa. Nerozumela som.

"Už by sa to malo len zlepšovať. Neboj sa, čoskoro si budem môcť znova listovať v tvojej hlave a zjavovať sa v zrkadlách," odvetil pobavene, akoby sa mi posmieval. Stisla som pery do úzkej čiarky. Akýmsi spôsobom ma to rozrušovalo.

"Ale prečo?" Došľaka, prečo musím znieť ako malé hlúpe decko?

Ťažko si povzdychol "Ach, Diana Mayerová. Preto, pretože mám toto," spod trička vytiahol šnúrku s príveskom a ukázal mi to "Koniec príbehu, maličká. Dobrú noc," ešte stále znel posmešne, k tomu sa vybral proti mne a obišiel ma, akoby som tam ani nebola. Obočie mi vyskočilo až kdesi ku korienkom vlasov.

Skoro okamžite som sa otočila "Hej!" Oh, došľaka, Diana. To znelo tak vyspelo! Zaťala som sánku a vybrala sa rýchlym krokom za ním ako nejaké zatúlané šteniatko. No on sa neotočil.

"Už som ti povedal dosť," pripomenul mi zvolaním. Znel zrazu akosi hravo.

"Aj tak zastav!" skríkla som nekompromisne. Ozval sa len jeho prenikavý smiech. Mráz mi v tom momente zliezol dolu krkom, cez chrbát dole. Uvedomila som si, že ho počujem sa takto smiať po prvý raz. Aj keď som nevedela skutočnú príčinu jeho veselého smiechu, páčil sa mi. Bol tak chlapčenský a čistý, vôbec nekorešpondoval s jeho tajomnou stránkou.

Utekajúc z kopca som ho dobehla, avšak vo veľkej rýchlosti som nestihla zabrzdiť. Zastavil ma až jeho chrbát a - oh. Bol tak pevný a sálalo z neho teplo. Pristihla som sa pri tom ako sa od neho nedokážem odlepiť, inhalujúc jeho vôňu. Prebudila ma až ďalšia salva jeho smiechu.

Červenajúc sa som sa od neho odtiahla "Počkaj." Neviem, prečo som to vyslovila, aj keď stál priamo predo mnou, dokonca len pár centimetrov a nehýbal sa.

"Máš pocit, že niekam idem?" počula som úškrn v jeho hlase. V skutočnosti som sa však sústredila na niečo úplne iné.

"Nie, uhm."

"No, máš pravdu. Keď sa nerozhýbeš do minúty, urobím to ja a zastavím sa až doma." Ten výhražný tón v jeho hlase sa nedal prepočuť. Nenaháňal mi však strach, pôsobilo to na mňa len ako vztýčený ukazovák, aby som sa mala na pozore.

"Povedz mi ešte niečo," vykĺzlo mi dychtivo. Nespúšťala som zrak z jeho tváre a on sa mi díval priamo do očí. Doslova som cítila ten jeho intenzívny pohľad.

"Ešte stále si otravná."

Trpko som sa uchechtla "A teraz niečo, čo neviem...?"

"Naozaj si asi neuvedomuješ, že-"

"Že toho vieš už viac ako dosť, áno, bla bla bla..." skočila som mu do reči, parodujúc jeho hlas. Hlasno sa zasmial, no nevravel nič. Nespokojne som si preložila ruky na prsiach a zaujala nekompromisný postoj. Zároveň mi však neušli ani koľajnice za ním.

"Tak vrav. Prečo si mi vzal spomienky a ako si to urobil?" vyslovila som zvedavo.

"No tak, Diana..." začal rozpačito, no nedala som mu priestor.

"Alebo mi chceš radšej porozprávať o Fletcherovej party a tom zvláštnom spôsobe zahrievania?" zabŕdla som doňho so zlým úsmevom. Do smiechu mu už nebolo, no znova som v jeho očiach mohla vidieť ten zvláštne hravý lesk. Mlčal, len sa díval.

"Prezraď mi tvoje meno," odvetila som. Neznelo to ako otázka a to bolo dobre. Nedávala som mu na výber. Pozdvihol jedno obočie. Musela som sa pousmiať nad tým, čo som videla. Vyzeral bohovsky, aj keď stále v zdevastovanom stave. Aspoň tá iskierka v oku už nechýbala.

"Robin," odpovedal až príliš rýchlo na to, aby to bola pravda. Neveriaco som pozdvihla obočie ako on pred chvíľou.

"Robin? Robin Hood?" povedala som so smiechom.

"Spolovice," prikývol s hravým polo úsmevom. Spojila som obočie. Čo tým chcel povedať? Už som sa nadychovala na ďalšiu otázku, keď sa otočil a zoskočil na trať.

V tom mi poskočilo srdce. Začula som blížiaci sa vlak. "Hej!" skríkla som, preskakujúc pohľadom z neho na pravú stranu, odkiaľ sa blížil rachot vlaku. Chcela som ho nasledovať, aby som aj ja prešla na druhú stranu. Pár krokmi a skokmi vyšiel z koľaje. Už som to chcela risknúť a rýchlo prebehnúť, no vlak bol rýchlejší ako ja.

Stihla som ešte o krok cúvnuť predtým, než mi priamo pred nosom prefrčal rušeň, ťahajúc za sebou nespočetné množstvo vagónov. No len čo sa odo mňa vlaková súprava na chvoste s posledným vagónom vzďaľovala, moje oči spočinuli na mieste, kde stál Čierny Vlk. Srdce mi bláznivo búšilo a v ušiach nepríjemne dunelo. Zízala som na to miesto, no nebol tam. Zmizol, no zanechal tak ďalšiu kopu nezodpovedaných otázok.