the waiting heart.

❝Všetko zlé je na niečo dobré.❞

Deň čo deň od rozhovoru so Saritou som si opakovala jej slová. "Čaká ho veľké rozhodnutie. Možno mu to zaberie pár dní, týždňov, dokonca i mesiacov. Nebuďte znepokojená alebo sklamaná, ak nepríde hneď."

Pár dní, týždňov, dokonca i mesiacov. Tento fakt ma znepokojoval zo všetkých najviac. Ako dlho budem musieť ešte čakať?

Po 24 hodinách to bol deň, po ňom ďalší, až sa ich do seba zlialo sedem. Na začiatku nového týždňa som dúfala v jeho príchod. Neprišiel.

Život však musel ísť ďalej. Keď som sa vrátila zo školy, uvedomila som si, že si nepamätám ani zlomok z toho, čo sa udialo. Bolo to tým, že som vôbec nevnímala prednášky a svet okolo.

V hlave som mala len akúsi machuľu zo študentov a profesorov, priestory učební a školského nádvoria. Dopĺňali ju hlasy, ktoré sa prekrikovali a žiadali o pozornosť. Ja som ich však úspešne ignorovala.

Venovala som sa premýšľaniu a analyzovaniu všetkého, čo sa doposiaľ stalo. Fakt, že Calum prišiel, zanechal po sebe spúšť a vyparil sa na dobu neurčitú, bol nezvratný. Ostal len neporiadok a otázky, ktoré spolu so mnou čakali na deň, keď sa mu uráči prísť a ukázať farbu.

Bude všetko tak ako predtým? Čo sa jeho príchodom zmení? Budem sa báť alebo naopak? Budem ešte stále tak veľmi túžiť aj po novom Calumovi?

To nie je ani stotina z toho všetkého, čo ma trápilo. Ťažilo ma nespočetne veľa nezodpovedaných otázok. Čas plynul, týždne ubiehali, otázok pribúdalo a každou minútou som strácala nádej. Calum sa zdal byť tak ďaleko, akoby sa už nikdy nemal vrátiť.

Táto predstava ma strašila v snoch a prenasledovala i za bieleho dňa. Zamrazilo ma zakaždým, keď som sa nad tým hlbšie zamyslela. Nedalo sa to ovplyvniť. Akoby som mala v hlave nejakého parazita, ktorý sa o to stále postaral.

So Saritou som sa o Calumovi Hoodovi od toho dňa viac nerozprávala. Myslím, že som jej za to vďačná. Tušila som, že by mi nepovedala viac ako viem. Chce to všetko nechať naňho. Sama to povedala.

A tak mi pravdaže neostávalo nič iné, len čakať. Ako inak, však? Stalo sa to totiž neoddeliteľnou súčasťou môjho prežívania.

★※★

Topiac sa v búrlivých vlnách beznádejného čakania, som sa jedného dňa ocitla v aute Fletchera Irwina.

Sedel za volantom a vedľa neho sa usadila Alexiss. Meravo som pozorovala ubiehajúcu krajinu za oknami. Tak dobre ju poznám, kiežby som tak neomylne poznala aj Caluma...

Spoločnosť vzadu mi robil Lucas. Príliš som nevnímala cieľ ich debaty. Len som sa viezla, pretože ma sem doviedla zúfalosť a pocit samoty.

S Fletcherom som sa o našom rozchode nebavila. Vlastne, keď o tom takto spätne premýšľam, nebavili sme sa vôbec.

Ignorovať prítomnosť toho druhého bol najlepší spôsob ako sa vyhnúť zbytočným konfliktom.

Alexiss nemala tú odvahu prejaviť kúsok ľútosti alebo niečo tomu podobné. Je tu aj možnosť, že jej charakter má rozsah čajovej lyžičky.

A Lucas je...Lucas.

"Diana?"

"Nevníma."

"Je taká odkedy jej dal Hood kopačky."

"Čuduješ sa?"

"Fletch-"

"Nechaj to tak, kamarát."

Ich hlasy mi robili zvukovú kulisu k panoráme za oknami. Srdce mi zvieralo rovnako ako hrdlo, no neobťažovala som sa reagovať.