,,Chcel som ťa prísť vyzdvihnúť, ale boli unavené a nemohol som ich tu nechať." privítal ma smutne Lee medzi dverami a potom ma objal.
,,To nič." stisla som ho a odtiahla sa. ,,Som v poriadku."
,,Určite?" spýtal sa a pozorne si ma obzeral.
Spočiatku som si tým nebola istá, ale cestou domov som si utriedila myšlienky a prišla som na to, že som sa s tým vyrovnala. Takže keď som mu odvetila 'Áno' ani som veľmi neklamala.
Usmial sa na mňa a pomohol mi vyzliecť kabát. Keď ho vešal na vešiak, spýtala som sa: ,,Nevystrájali veľmi? Poslúchali ťa? Ešte nikdy neboli s nikým mimo rodiny."
,,Buď pokojná, sú to anjelici. Nechceš mi ich požičať domov?"
,,Lee." zasmiala som a štuchla doňho plecom. Potom sme sa obaja pobrali do kuchyne.
,,Aké to bolo?" spýtal sa, keď mne i sebe robil kávu. ,,Byť tam s ním sama bez možnosti úniku?"
,,Ťažké." odvetila som popravde a vzdychla si. ,,Hlavne ak ti v hlave poletujú bláznivé myšlienky a ty ich nemôžeš zastaviť."
,,A on? Aký bol? Správal sa k tebe hnusne?" podal mi šálku s pariacou sa kávou a posadil sa na stoličku vedľa mňa. Zdalo sa, že ho to úprimne zaujíma a nepýta sa len zo slušnosti.
Položila som horúci nápoj na stôl a telom sa natočila k nemu. ,,Áno aj nie. Mätie ma jeho správanie, hoci by nemalo."
,,Ako to myslíš?" spýtal sa prekvapene.
Až vtedy som si uvedomila, čo som vlastne povedala a zahryzla som si do pery. Už som nemohla mlčať, keď som raz začala rozprávať. Aj ja sama som to neznášala.
,,Môj priateľ Matt, on... je si s Rickom tak trochu podobný." vysvetľovala som.
Julien len nadvihol obočie a čakal na pokračovanie. Keď som však mlčala, hodil návnadu on. ,,Tiež sa vyžíva v bolesti?"
,,Nie ale...má komplikovanú minulosť...on..." zase som zmĺkla.
Natiahol ku mne ruky. Až teraz, keď mi nežne oddelil jednu od druhej, som si uvedomila, že som si ich nervózne žmolila. ,,Lis...nemusíš mi o tom hovoriť, ak nechceš. Nenútim ťa do toho."
,,Ja viem, ale..." zhlboka som sa nadýchla. ,,Myslím, že ti to chcem povedať."
Vyslovenie tých slov iba potvrdilo tú túžbu niekomu sa s tým zveriť. Vo svojom bolestne krátkom živote som bola až priveľa krát postrádajúca, tá ktorej niečo chýbalo. Niekto chýbal. Doslova som umierala od túžby mať nejaké dôverníka, s ktorým som mohla hovoriť úplne o všetkom a nemusela som sa báť, že ma bude odcudzovať alebo že bude žiarliť. A teraz bol tu, živý a skutočný a ja už som nemohla ďalej mlčať.
Povedala som mu o všetkom o Jakeovi, Kileovi a Mattovi - a ako sa to všetko začalo. O bolesti, strese, únave, pochybnostiach, zmätku a nerozhodnosti. A napokon aj o nečakanej láske, ktorá vyrástla z nenávisti a ničoho ako kvety na púšti, a možno aj preto porazila tie ostatné city.
Rozprávala som a rozprávala. Za oknami sa pomaly stmievalo a my sme na seba videli čoraz menej a menej, no moje ústa sa nezavreli a slová z nich neprestali prúdiť von. Bolo to oslobodzujúce. Vôbec nie ponižujúce a zahanbujúce ako som si to celý čas nahovárala. Zrazu som bola ľahká ako pierko a cítila som, že ak by som vyšla von, uniesol by ma vánok.
Nevynechala som ani jednu jedinú udalosť. Chcela som, aby poznal celý môj život - od prvej stránky až po poslednú, nie len útržky ako tí ostatní ľudia, ktorí so mnou plávali naprieč časom. Na okamih ma zastihli výčitky, že toho Lee teraz vie viac, ako Matt, no odtisla som ich do úzadia. Tiež sa to dozvie...v pravý čas.
,,Vedel som, že si silná žena, Lis. No nevedel som, že až takto." vydýchol Julien na konci môjho rozprávania.
,,Vôbec nie som taká silná, akoby som chcela byť." namietla som.
,,Ale si silná presne toľko, koľko potrebuješ." zahľadel sa mi hlboko do očí. Prebehlo medzi nami tiché porozumenie. Potom sa postavil a začal sa prechádzať po priestrannej kuchyni. Očividne nad niečím tuho premýšľal.
Až vtedy som si uvedomila, že ma celý ten čas držal za ruky, lebo zmizlo to teplo, ktoré ich vďaka nemu obklopovalo. Napriek všetkému nesprávnemu a zlému, o čom som mu povedala, ma ani na okamih nepustil.
,,Ďakujem." vytisla som zo seba so slzami v očiach, keď som si to konečne dala dohromady.
Opäť sa vrátil ku mne, kvokol si k mojej stoličke a dlane mi položil na kolená. Keď hovoril, upokojujúco mi po nich krúžil. ,,Takže preto mu chceš pomôcť, zachrániť ho. Už si to raz dokázala."
Prikývla som. ,,Chcem to aspoň skúsiť. Každý si zaslúži druhú šancu. Aj ja som ju dostala."
,,Keď si sa vrátila k nemu?" spýtal sa so záujmom.
,,Nie." usmiala som sa naňho a prikryla mu dlane svojimi. ,,Keď som si adoptovala tých drobcov. To oni mi ponúkli šancu na lepší život, aj keď ju asi hneď nemôžem využiť."
,,Ale raz áno. Raz ju využiješ." povedal odhodlane. ,,Potom, keď už nebudeš musieť nikoho dostávať z kaše." dodal zo smiechom.
,,Áno." usmiala som sa naňho, na Leeho - svojho kamaráta. ,,Raz áno."
A od tej chvíle už som viac nebola postrádajúca a umierajúca, ale len úplná a živá.
Bola som skutočná.
Hi :)
Tak čo, ako mi to ide? Dobre, nie? Som takmer vyliečaná z choroby NEPÍSAVOSŤ :3 Kto sa teší tak ako ja ruku hore! :D (Alebo radšej nie, to je už skoro ako v škole)
Xxx