New home?, časť 7.

1.2K 84 8
                                    

Pohladenie. Jemné a krásne. Také ma zobudilo.
,,Nečakal som, že ťa náš rozhovor tak vyčerpá." spojil sa spolu s ním hlas. Jeho hlas.
Pomrvila som sa a prinútila sa otvoriť jedno oko, aby som si to overila. Bolo to tak. Bol to Matt a sedel na kraji mojej postele s úsmevom na perách. Znova som ho zatvorila a zamrnčala ako malá. Zobudil ma priskoro.
Zasmial sa. ,,No tak, Alice. Otvor tie oči."
,,A musím?" pritiahla som si prikrývku nad hlavu a ukryla sa pred jeho pohľadmi, ktoré sa mi prepaľovali až do kože.
Vzal moje ruky, ktoré ešte stále držali prikrývku, do svojich dlaní a potiahol ma ku sebe. Keď už som sedela, musela som otvoriť aj oči, inak by to vyzeralo smiešne, a tak mi nič iné ani nezostávalo.
,,A čo to tvoje - presne o pol piatej?" rypla som do neho, keď som sa na neho konečne pozrela.
Neusmieval sa, ale jeho oči áno. ,,Slečna Roseová, vy ste tuším drzá stále. Aj vtedy, keď vás zobudia."
,,Najmä vtedy." podotkla som a usmiala sa. ,,Ale môžem byť aj nepríjemná, ak chceš. To mi tiež ide veľmi dobre."
,,O tom nepochybujem." zasmial sa a vytiahol ma na nohy. Trochu sa mi zakrútila hlava, ale ustála som to.

Pobrala som sa k šatníku a chcela sa prezliecť. Nemôžem ísť predsa taká dokrkvaná. Musím urobiť dojem. Automaticky som zo seba zvliekla veci a to, že je tu aj Matt mi došlo až vtedy, keď som zostala len v spodnom prádle. Čiže neskoro.
Otočila som hlavu a pozrela som na neho. Pozoroval ma. A ani sa to nesnažil skryť.
,,Dočerta Matt, to sa nemôžeš aspoň otočiť?" vyprskla som, pretože ma to nahnevalo. Nie to, že sa pozeral. Ktorý zdravý chlap by to neurobil, všakže? Naštvalo ma to, že mi jeho prìtomnosť vyšumela z hlavy. Ako som mohla zabudnúť na to, že je so mnou v jednej miestnosti taký príťažlivý muž?
Postavil sa. ,,Videl som ťa nahú, Alice."
,,Vďaka, že si mi to pripomenul." zamrmlala som si popod nos.
Siahla som po slniečkovo žltých šatách s nazberkanou sukňou a čiernym opaskom, ale obliecť som ich na seba nestihla.
Zozadu ma objali dve mocné ruky a pritisli ma na hruď muža, ktorému patrili. Náraz bol sotva badateľný, no aj tak mi to na okamih vyrazilo dych. Bola som predsa v spodnom prádle v náručí muža, s ktorým som prežila pár horúcich chvíľ.
,,Môžem odísť, ak chceš." nosom mi prešiel po šiji a ja som sa pod jeho rukami zachvela.
Potrebovala som vziať rozum do hrsti a nadýchnuť sa. Oberal ma o všetok vzduch.
,,Prosím ťa o to." vydýchla som nahlas a aj sama som bola prekvapená, že som to dokázala. Bolo mi jasné, že dúfal, že poviem opak. Napriek tomu dodržal to, čo povedal a opustil moju izbu. To bol šok číslo dva.

Bola by som sa zviezla na zem a tupo hľadela na stenu, ale na to nebol čas. Rýchlo som na seba natiahla šaty, zapla opasok a uhladila si vlasy, ktoré mi znova vo vlnách padali na holé plecia, keďže šaty boli na ramienka. Potom, aby mi nebola zima, natiahla som na seba aj silonky a čierne sako. Doladila som to čiernymi lodičkami, pretože som si myslela, že nohy sú už z najhoršieho vonku a vyšla z miestnosti.

Matt sa opieral o stenu, ruky vo vreckách nohavíc a pôsobil na mňa ako nejaký old school boy zo starších čias. Tento dojem kazil iba jeho oblek. Keď som si predstavila, že nosí aj obyčajné džíny a tričká, nie iba toto formálne oblečenie, ako som si pôvodne myslela, keď som ho ešte tak dobre nepoznala, musela som sa pousmiať, pretože som vlastne vedela niečo, čo mnoho iných ľudí ani netušilo. V tú chvíľu som sa cítila zvláštne výnimočne, akoby mne jedinej prezradil svoje tajomstvo.
,,Čo je?" spýtal sa nechápavo.
Iba som pokrútila hlavou a potiahla ho za ruku k dverám.

,,Ako si dosiahol, že ťa pustili dnu?" napadlo mi zrazu, keď už sme sedeli v aute. Rodičia ho predsa nepoznali. Kilea a Jakea, to áno. Ale Matta ani náhodou.
,,Viem byť veľmi presvedčivý, keď chcem." zasmial sa, no napriek tomu, som v tejto vete postrehla akýsi zvláštny podtòn, ktorý ma nútil premýšľať o inom zmysle, než aký pôvodne táto veta mala.
,,Áno." šepla som, ,,To rozhodne vieš."

********

Keď sme sa odviezli k adrese, ktorú som dala Mattovi, zistili sme, že zaparkovať tu nebude také jednoduché. Na chodníkoch sa parkovať nemohlo a každý dom mal len svoju garáž. Žiadne parkovisko. Nič.
,,Čo keby sme to zaparkovali pri tom obchode, čo sme videli cestou?"
Prikývla som. Veď čo som už len mala povedať? Je to ďaleko, nechce sa mi ìsť peši?
Lenivec! Tak chceš vidieť ten dom alebo nie?!

Motor prestal priasť a mňa zrazu prepadla bezdôvodná panika.
,,Som rada, že tam ideš so mnou." stisla som mu ruku.
Prešiel mi palcom po hánkach a mne to prišlo zvláštne upokojujúce, hoci sa mračil. Nechcela som sa ho pýtať prečo, pretože som si nebola istá, či som chcela poznať odpoveď.

Vyšli sme z auta. Matt zamkol auto a potom sme bok po boku vykročili vpred. Celou cestou ani jeden z nás neprehovoril. Možno sme boli obaja zahĺbení do vlastných myšlienok a možno sme sa báli niečo povedať, aj keď to sa asi ťažko predstavuje. Ja som predsa vždy povedala, čo som chcela, veď preto som sa javila ako drzá. No a Matt...ten nevyzeral, že by sa niečoho bál.

Keď sme konečne stáli na dobrej adrese (pre istotu som ju dvakrát skontrolovala) nemohla som uveriť tomu, že by niekto predával taký krásny dom. Vlastne to skôr vyzeralo ako vila, honosná a pekne drahá. Vyzerala, akoby bola postavená zo skla, pretože namiesto stien tu boli obrovské presklené okná. Dovnútra však vidieť nebolo. Stavila by som krk na to, že sú to tie, ktoré majú účel okien iba zvnútra, teda že von sa dá vidieť, ale dnu nie. Hneď sa mi zapáčil.

,,Vy ste Alice?" spýtal sa postarší pán, mohol mať okolo 50-tky, ktorý náhle vyšiel spoza pevných asi dubových dverí.
,,Áno." usmiala som sa na neho a viditeľne mi odľahlo. Napokon som sa nemusela ničoho bát. Aspoň dúfam. Nevyzeral nebezpečne.
,,Tak poďte dnu. Nestojte tam. Urobím vám prehliadku." pokynul nám rukou, a tak sme ho nasledovali.

Zvnútra to vyzeralo ešte úchvatnejšie, ako zvonku. Interiér bol moderne zariadený a vyzeral ako nový. Chodba bola taká široká, že by sa do nej zmestilo aj päť urastených chlapov vedľa seba a z nej sa dalo dostať do všetkých miestností na prízemí. Naľavo, kúsok od dverí, bola obývačka zriadená v kapučínovej a tmavošedej farbe s obrovskou plazmou obrazovkou vsadenou do steny. Tak predsa len tu nejaké boli.
Nechýbal ani krb, obrovská pohovka a luster, ktorý mal určite veľkú hodnotu.

Ďalej tu bola kúpelňa, kuchyňa, jedáleň, dokonca malý bar a hosťovská izba, ktorá mi pripadala ako izba v nejakom paláci. Vlastne, všetko tu dýchalo luxusom, a hoci som na také veci nebola zaťažená, nadchlo ma to.
Na poschodie viedli biele točité schody, ktoré mi okamžite padli do oka. Mali krásne vyrezávané zábradlie akoby z nejakého historického obdobia, a predsa nepôsobili ako starina.
Schody nás doviedli do ďalšej chodby, ktorú pokrýval červený koberec. Hneď som vile pripísala bod k dobru. Po každej strane bolo dvojo dverí a na konci piate. Bolo by úmorné opisovať krásu tých izieb, a preto to ani robiť nebudem. Budete si musieť vystačiť s tým, že mi vyrazili dych. Už som si predstavovala, ako v troch z nich budú izbičky pre Timothyho, Grace a Skye.
,,Počkám dolu. Pokojne sa tu ešte porozhliadajte." prerušil tok mojich myšlienok majiteľ a nechal nás osamote.
Vykročila som k dverám na konci chodby, k posledným, za ktorými som ešte nebola. Zatlačila som na kľučku a otvorila ich. Predo mnou sa skvela izba ako z rozprávky a v strede trónila obrovská manželská posteľ s nebesiami.
,,Tak čo, ako sa ti páči?" odhodlala som sa konečne.
,,Tá posteľ? Veľmi pekná." zaiskrili mu oči.
,,Matt." štuchla som do neho. ,,Prečo mi nemôžeš dať normálnu odpoveď?"
,,A nedal som ti ju?" spýtal sa.
Zahľadela som sa na neho a potom pokrčila plecami. Možno som si to iskrenie len namýšľala.

Rozbehla som sa tak rýchlo, ako mi to moje topánky dovoľovali, a hodila sa na tú obriu mäkkučkú posteľ. V tej chvíli som sa cítila úžasne, ako už dávno nie.

Čo myslíte? Kúpi si ho Alice alebo nie?

Retrace Where stories live. Discover now