Retrace

Always can be worse, časť 13.

Nechal ma vojsť prvú, akoby bol nejaký gentleman. Vedela som, že nebol a tiež to, že to vedel aj on, ale obaja sme zohrali svoju úlohu. Teda som vošla do jeho kancelárie skôr ako on. Nepáčilo sa mi, že ho nevidím, ako tomu bolo vtedy, keď šiel predo mnou. No nemohla som odmietnuť. Bol to predsa prejav slušnosti, aj keď len hraný.

Podišla som ku stoličke, na ktorej mu zvyčajne sedávajú hostia, ale neposadila sa. Znova sa ma zmocnil ten pocit úzkosti a bezmocnosti. Stisla som operadlo, aby som sa upokojila. Obeleli mi hánky, ale nevnímala som to. Preto ma aj vystrašilo, keď sa za mnou zabuchli dvere. Presnejšie, že on zabuchol dvere. A urobil to tak, aby mi ukázal, kto tu o všetkom rozhoduje. Kto má väčšiu silu.

,,Posaď sa, Alice." jeho hrubý ťažký hlas sa mi zarezával do kože a doslova ma oslaboval. Bolo to ako v nejakom zlom sci-fi filme.
,,Radšej postojím." preglgla som.
,,Čoho sa bojíš, Alice? Mňa?" venoval mi skúmavý nepríjemný pohľad.
,,Nie." podarilo sa mi odpovedať.
,,Tak prečo si taká poblednutá?" rýpal do mňa ďalej.
,,Je mi zle."
,,Môžem hádať? Keď si sem prišla s ním, ešte ti bolo dobre."
,,To nemôžete vedieť. Nevideli ste ma."
,,Máš pravdu, nevidel som ťa. Ale mám taký pocit...."
,,Pocitmi nič nedokážete ani nepodložíte." odvrkla som pevným hlasom. Samú ma to prekvapilo.
,,Dobrý postreh, Alice. Zapamätaj si ho."
Nepáčilo sa mi, kam tým smeruje. Celá táto situácia bola ubíjajúca. A to ticho, ktoré teraz vypĺňalo Rickovu pochmúrnu kanceláriu, tomu dodávalo ešte väčšiu intenzitu.

,,Ale, aby som sa vrátil k tomu, prečo si tu...." pomädlil si ruky a odmlčal sa.
A ja som zatiaľ premýšľala, čo mám od neho čakať, a či to dokážem ustáť. Možno by bolo predsa len lepšie, keby som si sadla. Teraz už však bolo zbytočné sa tým zaoberať. Neurobím mu tú radosť a neukážem mu svoju slabosť. Nikdy.
,,Povedz mi, Alice, čo si si sľubovala od toho, že ho za mnou pošleš?" položil konečne otázku.
,,Nič. Nenútila som ho do toho. Šiel dobrovoľne."
,,Tomu celkom nerozumiem, zlatko. Prečo by potreboval za mnou chodiť? Je nejaký tvoj bodyguard alebo čo?"
,,Nie."
,,Tak čo teda je? Čo medzi sebou vy dvaja máte?"
Nechápavo som sa na neho pozrela. ,,Čo má toto spoločné s mojou prácou? Všetky potrebné informácie ste dostali. Tie ostatné sú osobné a do tých vás nič nie je!"
,,Ale, ale. Čo tak zrazu? Nahneval som ťa?" uškrnul sa. ,,Cítiš sa odvážnejšie, keď sa ti do žíl vlieva adrenalín?"
Snažila som sa upokojiť, aby nemal pravdu. Pretože presne toto sa dialo s mojím telom. To, čo opísal. Ako to mohol vedieť?
,,Tak predsa len s ním niečo máš, inak by si nevystrkovala pazúriky." skonštatoval.
Prudko som sa narovnala a chladne mu pozrela do očí. ,,Do toho vás nič nie je."
,,Ale áno, zlatko, je." uchechtol sa.
Snažila som sa ignorovať to oslovenie, ktoré vôbec nemalo vyjsť z jeho pier a sústrediť sa na dýchanie. Nádych-výdych. A znova: nádych-výdych. To však stroskotalo hneď, ako moje uši začuli tú vetu, ktorá opustila jeho ústa.
,,A to odvtedy, odkedy si podpísala tú zmluvu."

V hrdle sa mi zasekli všetky slová a myslím, že som prestala aj dýchať. Čože to povedal?
,,Ako...ako to myslíš?" vystrašilo ma to natoľko, že som mu zabudla aj vykať.
,,Presne tak, ako si to pochopila. Tá zmluva spečatila tvoj osud, Alice. Sladká Alice.... Už patríš len mne. Budeš moja."
,,Ty si sa zbláznil!" spätkovala som ku dverám. ,,O čom to rozprávaš?"
,,Ale no ták! Už odchádzaš." vstával zo svojho miesta za stolom. ,,Ešte sme predsa nedohovorili."
,,Tento rozhovor sa skončil, Rick!" hnev zmiešaný so strachom mi dodal guráž.

Narazila som do dverí a prvé, čo mi napadlo bolo, že už to horšie ani nemôže byť. Ocitla som sa predsa v tej istej situácií, ako pred rokom. Ibaže, bol tu jeden zásadný rozdiel - Matt v skutočnosti nebol zlý, bol iba nemilovaný. Rick je iný prípad. Bol všetkým, čo mi kedy naháňalo strach. Všetkým, čo ma strašilo v nočných morách. Niečo mi hovorilo, že z tohto tak ľahko nevyviaznem. Aspoň nie bez hlbokých rán.

,,Tento rozhovor sa skončí, keď to dovolím." stál už úplne pri mne. Oboma rukami mi prechádzal po tvári a hoci ruky mal drsné, jeho dotyky boli jemné. Akoby ma uctieval. No to sa úplne vylučovalo s jeho slovami. Miatol ma, no nie v tom dobrom slova zmysle. V tomto prípade sa nepoznané a mätúce rovnalo nebezpečnému. A to on rozhodne bol.
,,Nechajte ma odísť." znova som nadobudla stratenú bilanciu.
,,Nemôžem." odtiahol sa odo mňa a znova sa na mňa zapozeral chladným pohľadom. Možno ma chcel presvedčiť, že o tých nežných dotykoch sa mi len snívalo. Nebolo by to ťažké.
,,Ale ja môžem." siahla som na kľučku a otvorila si dvere. Nestihla som však za nimi zmiznúť, pretože ma zadržal.
,,Dnes ti to ešte prejde. Ale nabudúce..."
Nechal ma, nech si to domyslím a pustil ma. Jeho zlovestný úškrn ma sprevádzal celú cestu.

Keď som si konečne sadla na stoličku, nadobudla som trochu istoty, pretože aj keby sa mi podlomili kolená, nič by sa mi nestalo. No moje pocity sa nezmenili.
Bála som sa. Pekelne som sa bála.
Mala som chuť vypadnúť odtiaľto a schúliť sa v maminom náručí. Bola som rozhodnutá to urobiť. Toľko odvahy by som v sebe ešte našla, napriek tomu, čo sa stalo. Už zajtra ráno by mal na stole moju výpoveď. No bolo tu niečo, čo zamiešalo karty. Prinútilo ma to prehodnotiť môj doterajší postoj. Prišla som totiž na to, že vždy môže byť horšie. A verte mi, viem, o čom hovorím...

Hi, my loves :)
Viem, že to zase chvíľku trvalo, ale tak máte tu dlhšiu časť, ako inokedy! Tak sa nehnevajte....Ja sa polepším ;)

A čo sa týka tejto časti, strašne by ma zaujímal váš názor a aj to, čo je tá vec, ktorá zamieša karty...
Taaaaakže nastaviť systém Einstein a idete na to! :D