Retrace

They can't see us, časť 44.

Sledoval ma, ako na seba znova navliekam všetko to oblečenie, čo zo mňa tak pracne dával dole a vôbec sa to nesnažil skryť. Nezastavilo ho ani to, že som mu bola otočená chrbtom. Modré oči mi vypaľovali do krížov ľadovú stopu a mne naskakovali zimomriavky. Chvela som sa a on sa vyžíval v tom, že mi to sťažuje obliekanie.
Po tom, čo som na seba pracne navliekla tepláky, som to s tričkom vzdala. Teraz som vyzerala ako tie zaryté športovkyne, čo chodievajú každý deň behať. Akurát, že moja podprsenka asi nebola priveľmi športová.
,,Nenávidím ťa." vyslala som smerom k nemu nenávistný pohľad, pretože jemu očividne nerobilo problém sa prezliekať aj pri ustavičnom pozorovaní mojej osoby.
Lišiacky sa uškrnul a zakončil úpravu svojho zovňajška zaviazaním kravaty. Ani teraz zo mňa nespustil oči. Vzdychla som si a pre zmenu som sledovala teraz ja jeho ruky, ako šikovne narábajú s jemnou látkou. Musel to robiť milióny ráz, šlo mu to ozaj rýchlo. Tak rýchlo, že skôr, ako som sa stihla spamätať, bol znova pri mne a bozkával ma. Moje vlnité vlasy mu šteklili tvár, no nezdalo sa, že by mu to prekážalo. Rovnako som na tom bola ja s jeho rukami pri leme mojich teplákov, ktoré rozohrievali miesto, kde sa dotýkali mojej kože.

Oprel sa čelom o moje, vzájomne sme si pozerali do očí. Chcela by som vedieť, na čo myslí, keď pozerá do tých mojich. ,,Zostaň tu. Nechoď preč." zašepkala som proti jeho perám.
Pousmial sa a dvoma prstami ma letmo pohladil po líci. ,,Dúfal som, že to povieš..." vzdychol si. ,,Ale nemôžem. Musím ísť ešte niečo vybaviť."
,,Teraz? Veď je už neskoro."
,,Pre mňa nie je čas dôležitý, ja pracujem stále." vysvetľoval.
,,Aj keď si so mnou?" uškrnula som sa.
Zablyslo sa mu v očiach. Čelom sa odlepil od môjho a perami sa priblížil k môjmu uchu. ,,Vtedy pracujem na tebe."
Nechtiac som vzdychla. ,,Takže sme s týmto ešte neskončili?"
,,Skončiť? Ani sme nezačali." dýchol mi na krk.

Objala som ho. Vycítil zmenu mojej hravej nálady a privinul si ma k sebe. ,,Zajtra prídem. Sľubujem."
,,Ale nie sem." odtiahla som sa od neho.
,,Prečo nie? Bojíš sa, že nás nájdu?" zasmial sa.
,,Nie, Matt, zajtra sa sťahujem."
Neveriaco na mňa pozrel a vzápätí ten výraz nahradil úsmev hrdosti. ,,Takže budeš konečne bývať sama."
,,Nie, nie sama." usmiala som sa a automaticky pozrela akoby poza zamknuté dvere do obývačky, kde sedeli s dedkom moji maličkí.
,,Deti nie sú problém. Tie nás kontrolovať asi nebudú." uškrnul sa. Buchla som mu do pleca. ,,Nesťahujem sa kvôli tomu. Len som už mala pocit, že je najvyšší čas vziať život do vlastných rúk."
,,Vieš, že si mohla bývať u mňa..."
,,Viem, ale cítila by som sa ako...Alison."
Pri pomyslení na ňu sa Mattovi medzi obočím vytvorila priehlbinka. Natiahla som k nemu prst a skoro pobožne mu po nej prešla. Zmizla. Vzal ma za ruky a pevne ich stisol. ,,Mal by som už ísť."
Prikývla som a naznačila mu, aby sa ani nepohol, zatiaľ čo som ja odomkla dvere a nakukla von, či je vzduch čistý. Potom som mu kývla rukou a natiahla ju k nemu, aby ma za ňu vzal. ,,Nesmú nás vidieť." prizvukovala som mu ešte a vyšli sme z nášho úkrytu.

Žiaľ, Matt asi nepochopil, že ak chceme, aby nás nevideli, nesmú nás ani počuť. Vyhodil si ma na plece a utekal dole po schodoch. Celý čas som sa nekontrolovateľne smiala, pretože mi celé toto naše vystúpenie, začínajúce sa jeho príchodom na scénu, pripomínalo bondovku. Agent 007 a jeho nová sexy žena. Prehodená cez plece.

Pred vchodovými dverami ma položil na zem a s úsmevom si zahryzol do pery. Asi aby sa nesmial. Musela som vyzerať ako strašidlo, keďže som celý čas visela dole hlavou a keď ma postavil, vlasy si vybrali vlastné miesto, kde chcú byť. Zastrčil mi prameň vlasov za ucho a potom sa ku mne sklonil. Bozk bol sladký, presne taký, aké bývajú bozky na rozlúčku.

,,Alice? Už si dole?" začuli sme hlas z obývačky. Usmiala som sa do bozku a odstrčila ho. ,,Choď už."
Usmial sa a dostala som ešte sériu krátkych bozkov. Potom otvoril dvere a vykĺzol von. Oprela som sa už o zatvorené dvere a prechádzala si prstami po perách. Pripadala som si ako školáčka, čo sa bojí, že ju rodičia načapú s frajerom, keď má ešte len 14.
,,Prečo sa tak usmievaš?" podozrivo sa na mňa pozrel otec so založenými rukami v bok a vytrhol ma tak z myšlienok. Potriasla som hlavou, aby som sa ho zbavila (toho úsmevu) a nasadila som kamennú tvár. ,,Len tak."

Akonáhle som to vyslovila, rýchlosťou blesku som vybehla späť do izby a zatresla za sebou dvere. Za sebou som ešte začula otváranie vchodových dverí. So smiechom som sa hodila na posteľ. Keby len vedel, že ho hľadá neskoro....

Hello :)

Opäť sa hlásim s novou časťou, dnes takou jemne akčnou, ak viete, ako to myslím :D Tiež by som chcela niekedy zažiť ten vzrušujúci pocit schovávania frajera pred rodičmi :3 Kto tiež?

Xxx