Retrace

Never be like you, časť 66.

Nechápala som, prečo ma opäť zarazil ten pohľad - ako on, muž, z ktorého vyžaruje moc a dominancia aj keď sa len láskyplne usmieva, sedí a sleduje moje tri adoptívne deti s neskrývaným potešením. Nedokázala som proste nezastaviť  a nepozrieť sa na to, ako tam dokonale zapadá napriek tomu, aký je mohutný, hoci len pred malou chvíľkou som mala šancu vidieť to oveľa viac zblízka. Mobil som ešte stále zvierala v ruke a druhou som sa oprela o klenutý oblúk vchodu do obývačky, pretože do nej neviedli žiadne dvere. Stena bola chladná a pod mojou horúcou dlaňou som to cítila s dvojnásobnou intenzitou. Oprela som si hlavu o chrbát ruky a dovolila som si pre zmenu myslieť na niečo pekné...alebo skôr hľadieť. Inokedy by do mňa z chladnej steny prenikala zima v podobe tisícich pichľavých ihličiek. Ale dnes nie. Dnes ma zohrievalo niečo z vnútra - moje srdce, ktoré už znova radostne tĺklo, keďže problémy boli aspoň na chvíľu zažehnané.

Možno uplynula minúta, možno viac, no ja som sa ani nepohla. Asi som sa bála, že ak by ma čo i len jeden z nich začul, narušilo by to atmosféru, lebo by prestali robiť to, čo robili a to som nechcela. Aj tak sa však Mattova hlava napokon obrátila mojím smerom. Narýchlo po mne prebehol pohľadom, na telefóne sa zastavil o trochu dlhšie, a potom sa vrátil späť k mojím sivým očiam a usmial sa.

Zvláštne, že mi až teraz prišlo na um, ako si modrá so sivou vždy vadili. Jeho prenádherné tvrdé oči, ktoré však skrývali vo svojich hlbinách toľko nehy, mali farbu oblohy. Nepoškvrnenej. Bezoblačnej. Za to moje privolávali oblaky, dážď a búrku a tie vždy tú belasú modrú pochovali. Je to azda dôvodom, prečo mu vždy odpustím? Aby som mu to vynahradila?

Nie, povedala som si v duchu. Je to preto, že ho miluješ a nedokážeš bez neho žiť.

Sledovala som, ako sa pôvabne dvíha na nohy a lenivo kráča ku mne. Podľa toho ako samoľúbo sa tváril mi došlo, že zistil, že som ho celý ten čas sledovala. A nedokázal skryť ani to, ako sa mu to páčilo.

,,Odkázala si mu to?" spýtal sa akoby mimochodom, ale ja som cítila, že mu na tom záleží. Bol Julienovi naozaj vďačný.

,,Uhm." pritakala som a ostražito ho sledovala. Na niečo sa chystal. Ale na čo? Zviesť ma? Zbytočné, už dávno som bola lapená v jeho sieťach. ,,Myslel si, že si z neho uťahujem."

Zvraštil čelo. ,,To ma neprekvapuje."

,,A potom mi povedal, počkaj, citujem: "zaslúžiš si jeho lásku"."

To už bol pri mne. Jeho tesná blízkosť mi nedovoľovala zostať v takej pohodlnej polohe, v akej som bola doteraz. Okamžite som sa napla a zrýchlil sa mi dych. Po tom, čo sa stalo, som akosi ešte viac scitlivela a tá elektrina, čo okolo neho pulzovala, bola nástojčivejšia ako kedy inokedy. Celou svojou váhou som sa zaprela chrbtom do steny oblúka, aby som sa udržala na nohách. Zdvihol mi ruky, prsty ovinul okolo predlaktí a palcami mi masíroval jeden bod na koži. Robil to úplne bez rozmyslu, takmer nevšímavo, akoby nevedel, čo jeho dotyky so mnou robia. Prelialo sa mnou teplo ako cunami a začala som sa chvieť.

,,Ty áno, ale ja si tvoju nezaslúžim." zašepkal a ani na chvíľu mi nedal vydýchnuť od svojho oceľového pohľadu. Držal ma ním v zajatí, hádal, čo si myslím, ako budem reagovať. Privrela som oči a zhlboka sa nadýchla poslednýkrát, lebo dych mi už dochádzal. Obral ma oň, ukradol ho. A ako vždy o tom ani nevedel. Alebo áno?

,,Chveješ sa." povedal potichu a prestal mi trieť to jedno miestečko, akoby vedel, odkiaľ tá triaška pochádza. Lenže tentokrát sa mýlil. Nebolo to len jeho dotykmi, bolo to ním. Chvelala som sa, lebo bol proste tu, so mnou, a hovoril ku mne tým zamatovo chrapľavým hlasom, ktorý vo mne rozvibroval všetky nervové zakončenia. Asi by som sa mala báť, že sa zosypem, ale nebála som sa. Bol tu so mnou. Na ničom inom nezáležalo.

,,Viem." povedala som bez dychu. ,,Vždy to robím - pri tebe. Nikdy si si to nevšimol?"

,,Áno, ale... nikdy ma to tak.... neuvedomil som si, aké to je....fascinujúce." zamrmlal a zamyslene mi prešiel palcom pravej ruky po perách. Ľavá mi stále obopínala predlaktie a vysielali do mňa tiché impulzy. Zavzdychala som.

Stisk na mojej ľavej ruke zosilnel, keď sa čelom oprel o moje a šepkal mi len kúsok od mojich pier slová, ktoré mi vháňali červeň do líc. ,,Ja som.... vždy som ti venoval viac pozornosti ako komukoľvek inému. Ale Alice, toto som bral len ako súčasť nášho milovania, nikdy mi nenapadlo, že.... že je to na trochu inej úrovni." nesmelo sa zasmial, až mi poskočilo srdce. No potom sa zachmúril.

,,Čo je?" zamračila som sa. ,,Prečo sa tak tváriš?"

Neisto na mňa pozrel. ,,Toto všetko.... robíš to aj pri niekom inom? Aj na iných... tak reaguješ?"

Aj by som sa zasmiala, keby sa tak na mňa nedíval. ,,Niekedy si vážne pribrzdený, Matt." úškrn som si neodpustila. A ani bozk. Pritisla som mu pery na jeho a slastne si vzdychla, keď nimi pohol a pritiahol si ma k sebe. Asi pochopil, akú odpoveď na tú hlúpu otázku som mu tým dala.

,,Nikdy nikto nebude pre mňa taký príťažlivý ako ty, aby som naňho mohla aspoň z polovice tak reagovať." šepkala som do bozku, keby mu to náhodou nebolo dosť jasné.

Zavrčal a natlačil sa ešte viac na mňa. ,,To je fajn, lebo si ťa plánujem nechať do konca života, aby som sa pozeral, ako sa mi rozpadávaš pod rukami."

Hrdelne som zastonala. Tá predstava sa mi náramme pozdávala.

Ahoj lásky moje najdrahšie! :) Tak sa mi konečne podarilo napísať ďalšiu časť. Dosť to trvalo, ja viem, ale to sa občas stáva... Rovnako ako vy však dúfam, že ma už inšpirácia neopustí a že sa už konečne dopracujeme aj k tomu happy endu ;) Snáď mi to nebude trvať rok :D

Xxx