Retrace

In the car, časť 11.

Celá cesta sa plavila napätým tichom, a tak som bola rada, keď sme konečne zastali pred budovou, kde pracujem. Aj motor vzdal svoj boj a úplne stíchol. Nie som si istá, ale asi zastal aj čas. Prečo? No prečo asi? Zase sa na mňa pozeral. Vlastne nie. Nepozeral sa. Hypnotizoval ma. Prebodával pohľadom, až som doslova cítila, ako mnou prechádza.

,,Ehm." odkašľala som si, a tým mu vlastne dala najavo, že ak mi chce ešte niečo povedať, teraz je ten správny čas.
Žiadna odozva.
Pomrvila som sa na sedadle a ruky si zložila do lona. Nechápem, prečo som bola nervózna. Toto som predsa neabsolvovala prvýkrát.
,,Tak teda....ďakujem za odvoz." ozvala som sa napokon.
,,Idem s tebou."
,,Čože?"
,,Povedal som, že idem s tebou až dovnútra." zopakoval pokojne.
,,Áno, ale...."
Mávol rukou, aby ma umlčal. A ja som naozaj automaticky stíchla.

Tak sa zdá, že sa toho už nikdy nezbavím... Totiž pocitu zavďačiť sa mu, aj keď to v podstate ani nechcem urobiť. Asi to mám zakódované v DNA, lebo inak logicky neviem vysvetliť, prečo sa stále správam ako jeho verná milujúca poslušná podriadená.

,,Nechcem, aby si vystúpil z tohto auta." konečne sa mi podarilo rozviazať jazyk. Už bolo na čase.
Zapozeral sa na moju tvár, akoby ju videl prvýkrát a chcel si ju vryť do pamäti, aby ma potom spoznal, keď ma náhodou ešte stretne.
Potom sa načiahol po niečo, čo mal zrejme položené na zadnom sedadle. Bola to škatuľa bežnej veľkosti. Lenže nič, čo mi dával Matt nebolo bežné.
Položil si ju na kolená a natiahol svoje veľké dlane k mojim rukám. Nežne mi ich roztvoril a položil na kolená, aby v nich vzápätí mohla pristáť škatuľa.

,,Nechcem žiadne darčeky." krútila som rozhodne hlavou.
,,Žiadny ti nedávam. Iba vraciam niečo, čo si stratila." ozrejmil mi.
Celkom som nepochopila, ako to myslel, a tak som sa rozhodla preskúmať obsah balíčka.
,,To nie sú....?" pozerala som raz na čierne lodičky, ktoré som včera odhodila, a raz na ich nálezcu.
,,Sú." prikývol, aby ešte viac zdôraznil to, čo sa mi už začalo skladať v hlave.
,,Ako si...?"
,,Vravel som ti predsa, že som sa tam vrátil. No a miesto teba som našiel iba tvoje topánky."
,,Celkom dobrá náhrada nie?" konečne som sa uvoľnila. Ani mi nedošlo, aká som bola doteraz napätá. Že by som sa bála toho, že ak mi niečo daruje, budem mu niečo dlžná? Že ma to k nemu pripúta? Možno.
A možno ma len on znervózňoval. Ako vždy.

,,Nie pre mňa." zachripel.
Na to už som nepovedala nič, ale za to som mu položila inú otázku. ,,Prečo si myslíš, Matt, že som tie topánky odhodila?"
Na jeho tvári sa vystriedali všetky výrazy od zmätenia až po osvietenie. Aj tak však nepovedal nič, čo som čakala. To by nebol on.
,,Prečo si myslíš, Alice, že som ti ich znova priniesol?"
,,To nebola odpoveď na moju otázku." zamračila som sa.
,,Ani toto na moju."
,,Chceš sa so mnou naťahovať? Lebo ak áno, mal by si počítať s tým, že prehráš."
,,Ach áno!" autom zarezonoval jeho smiech, ,,Tvoj podrezaný jazyk. Neboj sa, viem, ako sa brániť."
,,Nie, nevieš. Nikdy si nevedel." zašepkám, lebo aj môj mozog si uvedomil, že toto som nemala povedať.

Úsmev mu zmizol z pier. Hruď sa mu prudko dvíhala rovnako ako teplota v aute. Aj vzduch bol akýsi ťažší. Akoby nestačila tá ťažoba predtým. Cítila som sa, akoby mi niekto na hrudník priložil kameň. A nebolo to zrovna dvakrát príjemné.
,,Máš pravdu." povedal konečne. Ale nepokoril len ticho, ale aj moje pery. Prisal sa na ne tak náruživo, až som zabudla dýchať. Posunul sa zo svojho sedadla na moje a ja som skončila nalepená na skle.
Topánky v škatuli už boli dávno na zemi. Vypadli mi z rúk hneď, ako sa opovážil dotknúť sa ma. Potajomky nás sledovali zospodu a mlčali. Nič iné ani robiť nemohli. Boli to predsa topánky.
Zubami mi prechádzal cez čelusť a jednou rukou si ma za chrbát neustále tlačil na seba.
,,Máš pravdu, baby." zopakoval znovu, ,,Tvojmu jazyku nedokážem vzdorovať."
Pozrela som sa na neho a pri tých slovách sa rozhorela ako fakľa. Bozky, ktoré nasledovali potom, neboli ani nežné, ani vášnivé. Boli divoké, sľubovali mi dobrodružstvo. Cítila som sa ako tiger, ktorého konečne vypustili z klietky. Púšťala sa na lov. Lov, ktorý mal jediný cieľ - jeho.

Hello everybody! :)
Taká kratšia, ALE je. Tak čo si o nej myslíte? Stálo za to čakať?