Retrace

Shoes, časť 9.

S papiermi o vlastníctve v ruke a úsmevom na tvári som sa pobrala spolu s mojím spoločníkom spred zatvorených dvier späť k autu. Škoda, že tá rodostná nálada mi vydržala tak krátko. A to všetko kvôli sprostým topánkam, ktorými som až doteraz bola v podstate posadnutá.
,,Dočerta!" zahromžila som a skopla z nôh najskôr jednu a potom aj druhú čiernu lodičku. Nikdy by mi ani nenapadlo, že raz oľutujem, že som si ich vôbec obula. Nuž, ale málokedy sa niečo deje podľa našich predstáv, všakže?
Matt sa na mňa pobavene pozeral, ale nepovedal nič.
,,No čo je? Ešte si nevidel ženu bez topánok uprostred chodníka?" zavrčala som smerom k nemu a popri tom si šúchala svoje ubolené nohy.Bolesti veľmi nepomohol ani fakt, že asfalt bol studený a mne mrzli chodidlá.

Mala som chuť poriadne si zanadávať. Na sprosté počasie, ktoré mohlo za teplotu asfaltu. Sebe za to, že som si dala takéto topánky napriek tomu, že ma nohy boleli už pred tým. Mattovi, ktorý sa na mne dobre bavil a dokonca aj autu, že bolo zaparkované tak ďaleko. Jednoducho na všetko a všetkých. Každý má predsa občas takú náladu.

Zasmial sa. Zvuk jeho smiechu ešte ani nedoznel a už som si mu hovela v náručí. ,,Teraz už sa na mňa prestaneš mračiť?"
,,Nič nesľubujem." slastne som pohúpala nohami. Keď viseli vo vzduchu, neboli na tom až tak zle. A možno s tým mal niečo do činenia aj chlap, ktorý im k tomu dopomohol. ,,Ale je to na dobrej ceste."
Pokrútil hlavou a so mnou na rukách sa zohol po lodičky. Schmatol ich dvoma prstami a ladne sa narovnal, akoby som nevážila viac ako pár gramov.
Potom pozrel na mňa a znova na topánky. ,,Nie sú to tie, čo som ti daroval spolu so šatami?" hlas sa mu podstatne znížil.
Preglgla som. Mal pravdu. Ako to, že som si to neuvedomila? ,,Sú."
Sú to tie, ktoré som ti chcela vrátiť, ale nedovolil si mi to. Bol to dar, povedal si, dar pre ženu, ktorej sa ako prvej podarilo ukradnúť moje srdce....
S úzkosťou zvierajúcou moje útroby som sa na neho pozrela. Mal zmraštené obočie. Možno mu práve napadlo to, čo mne.
,,Mrzì ma to." pípla som. Ale za čo som sa mu vlastne ospravedlňovala? Za to, že som ho opustila?
Za to, že som mu zlomila srdce?
Za to, že mu stále otravujem život a znova a znova ho podnecujem k tomu, čo sa určite chystá urobiť?
Alebo to bolo iba za topánky?
Potriasol hlavou, akoby chcel zastaviť myšlienky, ktoré sa mu honili hlavou a vykročil.
,,Chyť sa." prikázal.
Ovinula som mu ruky okolo krku.

Pred autom ma položil na zem. Keď som sa bosými nohami dotkla cesty, naskočili mi zimomriavky. Tesnejšie som sa zavinula do saka a vzala si od Matta čierne lodičky, ktoré mi podával. Ešte stále mal prázdny pohľad. Možno sa snažil na nič nemyslieť, a preto jeho oči vyzerali takto. Pretože bez spomienok nie sme nič. NEMÁME nič.

Odomkol auto a otvoril mi dvere na strane spolujazdca.
Nenastúpila som. Svoje tenké prsty som mu omotala okolo zápästia a jemne ním trhla. Chcela som, aby sa na mňa pozrel, ale neurobil to.
,,Matt, čo sa deje?" chcela som vedieť. Prečo nič nehovorí?! Prečo zase zmenil náladu?
,,Nič. Nič sa nedeje." odbil ma sucho a vymanil sa z môjho zovretia. No ja som sa nevzdávala. Položila som mu ruku na plece a otočila ho k sebe. ,,Povedala som predsa, že ma to mrzí..."
,,Ale čo? Čo ťa mrzì, Alice?" z očí mu sršali blesky. Kdesi v diaľke zahrmelo, akoby sa aj nebo pridávalo na jeho stranu. Nebolo to fér.
Prudko mnou zatriasol. ,,Odpovedz mi!"
Nemo som na neho hľadela a cìtila sa ako robot, ako schránka bez duše. Aj moje oči už zostali prázdne, akoby jeho prázdnota teraz skočila do mňa.

Nahnevane pokrútil hlavou a odstrčil ma od seba. Zabuchol dvere, ktoré mi predtým otvoril a obišiel auto. Sadol si za volant a naštartoval. Nečakal, kým nasadnem, pretože nechcel, aby som nasadla. Nechcel ma tam.

Ovanul ma hnusný pach dymu z výfuku a auto sa mi strácalo z dohľadu.
,,Všetko, Matt. Všetko ma mrzí." povedala som vzduchu, pretože on tu už nebol. Nemohol počuť to, čo tak veľmi chcel. A to všetko len preto, lebo som na to neprišla skôr...

Došlo mi, že sa po mňa nevráti a hoci ma to sklamalo, nezazlievala som mu to. Ublížila som mu, no aj tak tu stále pre mňa bol. Aj on má však len jeden pohár trpezlivosti a zdá sa, že sa mi ho práve podarilo rozliať.

Strčila som si papiere do vnútorného vrecka saka a s lodičkami v rukách sa bosá pobrala domov. Kamienky sa mi zarezávali do nôh, no bolesť som necítila. Ani chlad už sa mi nezarezával do kostí. Už nebolo nič, čo by mi mohlo ublížiť.

Aj keď sa dážď spustil z oblohy, prijala som ho. Predstavovala som si, ako zo mňa zmýva hriechy, ktorých som sa dopustila. Čakala som, že mi bude ľahšie. Nebolo. Nezmyl ani hriechy, ani vinu, ani bolesť. Neurobil nič užitočné. Aspoň pre mňa nie.
Kvapky cvendžali zakaždým, keď dopadli do lodičiek a plnili ich vodou. S každou ďalšou oťažievali a napĺňali sa. Odhodila som ich. Boli to len topánky. Darované topánky. Od muža, ktorému som zlomila srdce a ktoré on zlomil mne. Ale na to, aby si to uvedomil, bol príliš zabratý do vlastnej krivdy....

Domov som prišla za tmy. Mama s otcom spali na gauči. Asi ich premohol spánok, keď na mňa čakali. Zo skrine som vytiahla deku a láskyplne ich prikryla. Čakali na mňa. Vždy sa budú o mňa bàť a aj napriek tomu ma nechali ísť vlastnou cestou. Čo viac mi mohli dať?

Potichučky som vyšla z obývačky a vyšla po schodoch hore do izby, kde spali moje deti. Oprela som sa o rám dverí a pozerala sa, ako spokojne odfukujú. Určite sa im sníva niečo pekné.

Neviem, ako dlho som tam stála, ale niečo som si uvedomila. Nikdy nebudem celkom prázdna. Vždy tu budú ony. A nenechajú ma, aby som ich tu nechala samé....

O ou!
Myslím, že komentovanie tejto časti, nechám na vás....