Retrace

When thoughts are too intrusive, časť 28.

Až teraz, cestou domov, som si začala skutočne uvedomovať, že je piatok. Že zajtra nejdem do práce a môžem robiť čo chcem, kde chcem, kedy chcem a s kým chcem. No nie je to úžasné? Presne takto chutí sloboda!

Keď som zabáčala na cestu k domu mojich rodičov, k domu, v ktorom som vyrastala, už ma parádne boleli nohy. Mala by som si neodkladne urobiť vodičák. Už ma to napadlo veľa krát, ale akosi som na to nepozbierala odvahu. Vlastne ani neviem, prečo sa toho tak bojím. Veď čo také sa môže stať? Neurobím ho? Do niekoho nabúram? Áno, riziká sú a budú tu vždy a pri všetkom. Mala by som radšej myslieť na pozitíva, nie? To by bola paráda, nemusieť chodiť domov na štokloch takú dlhú trasu! A ešte by som tu bola aj omnoho rýchlejšie. To sú celkom slušné vyhliadky, no nie?

,,Som domaaaa!" skríkla som hneď, ako som otvorila dvere. Lenže, nikto neprichádzal, ako som si to predstavovala po ceste, aby som si ju skrátila. Vlastne tu bolo úplné ticho. Zmätene som skopla z nôh topánky a pobrala sa na menšiu obhliadku. Na konci som usúdila, že tu nie je ani živej duše. Bola som tu úplne sama.

S povzdychom som sa pobrala do obývačky, hodila som sa na pohovku a rozhodla sa, že tu ne nich počkám. Možno šli len na malú prechádzku a o chvíľu sú späť. Tiež ich mohlo napadnúť, že prídem a nechať mi aspoň odkaz, hnevala som sa v duchu. Radšej som teda vzala telefón do ruky, a vytočila Mattovo číslo.

,,Miláčik." vydýchol potešene po treťom zvonení.

,,Ahoj," usmiala som sa, akoby to mohol vidieť. ,,Ešte si v práci?"

,,Áno. Mrzí ma to, ale musím tu ostať až do večera." vzdychol sa. Nebol tým veľmi nadšený. A popravde ani ja.

,,To nič. Aj tak čakám na mamu a otca kým sa vrátia s deťmi." snažila som sa nedať najavo svoje sklamanie. Chcela som ich vziať k nemu domov, ale teraz to, zdá sa, nebude reálne.

,,Naozaj ma to mrzí, zlatko. Chcel som byť s tebou."

,,Ja tiež, ale počítali sme s tým, že spolu nebudeme každý deň."

,,Ja nie."

,,Ach, Matt!" rozosmiala som sa. ,,A čo si čakal?"

,,Že sa odo mňa nepohneš ani na krok." predniesol vážne.

,,Haló, Zem volá Matta. Veď to je nemožné, a ty to vieš. Vždy si to vedel."

,,Nie je, ak by si začala znova pracovať pre mňa."

Zmĺkla som. To nemyslí vážne! Nebudem kvôli nemu meniť prácu. Okrem toho, ani nemôžem.

,,Alice? Si tam? Bol to len návrh. Nebol to rozkaz." jeho hlas znel ustarane.

,,Ja viem." dostala som zo seba cez stiahnuté hrdlo. Stále ma neopustila moja nezávislosť. Neznášam, keď mi niekto chce niečo nanútiť.

,,Alice, prestaň s tým." pokarhal ma. ,,Nechcem ťa do ničoho nútiť, jasné? Kedy to konečne pochopíš?..... Už musím ísť. Ľúbim ťa."

,,Aj ja teba." povedala som už hluchému telefónu, keďže už stihol zložiť.

Mobil som odhodila na druhý koniec gauča a objala si kolená. Ten návrh ma vystrašil. Neviem prečo som si za tým predstavovala maniaka, ktorého sa už nikdy nezbavím a ktorý mi nikam nedovolí ísť. Budem len jeho hračka a nebudem sa môcť od neho hnúť ani na krok. To bola moja najhoršia nočná mora odkedy som sa prvýkrát zamilovala. A možno na to mali aj dosť podstatný vplyv knihy, ktoré som čítala a filmy.

Pošúchala som si plecia, na ktorých mi naskočili zimomriavky a snažila sa vytlačiť z hlavy tie dotieravé myšlienky. Matt taký nie je. A ani nebude. Miluje ma. Vždy ma miloval. Aj keď kedysi to prejavoval dosť svojským spôsobom.

Prinútila som sa zatvoriť oči a na nič nemyslieť. Sústrediť sa len na to ako sa mi pri nádychu dvíha hrudník a ako pri výdychu zase klesá. Moje upokojovacie cvičenie prerušilo pípnutie. Prišla mi SMS-ka. Otvorila som teda oči a načiahla sa po mobil.

Mohla by si ku mne prísť večer....Ak chceš. xxx

Ach, Matt, ty vždy vieš, čo na mňa platí, pousmiala som sa. Tá druhá veta ma iba utvrdila v tom, čo už som aj tak dávno vedela. Zodvihla mi obrovský kameň zo srdca, odhodila ho niekam do neznáma a spolu s ním sa vyparila aj úzkosť a nezmyselný strach, akoby tu nič z toho ani nikdy nebolo. To dokázal jedine on...

Ahoj lásky :)

Ako sa dnes máte? Užívate si víkend? Alebo už chcete, aby bol zas pondelok, lebo nemáte čo robiť? Ponúkam vám niečo na zamestnanie - moje kecy :D Hádam nie sú až také nezmyselné, ako sa zdajú mne :D No nič, užívajte si víkend a posielam :******