Retrace

Who says that love doesn't exist?, časť 24.

Matt

Chúlila sa v mojom náručí a vyzerala taká maličká a zraniteľná, že som ešte viac zahorel láskou k nej. A to som si myslel, že milovať ju viac už nejde. Šlo. A bolo to to najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť.

Kto sa teda odváži tvrdiť, že láska neexistuje? Ja už nie. Kedysi som poznal ľudí (dokonca som k nim patril), ktorí rozprávkam o pute mocnejšom než čokoľvek v celom vesmíre neverili. Veď mi predsa nežijeme v knihe, žijeme v reálnom svete, vravieval som. Vo svete pudov, potrieb a túžby po moci a ovládaní. Tu pre lásku nie je miesto.
Ach, nikdy som sa tak nemýlil. Ešte že tu bola, aby mi otvorila oči. A tie odvtedy pozerali iba na ňu, iné ich nezaujímali, hoci možno boli dokonalé a ona nie. Nechcel som dokonalú ženu, chcel som takú, ktorá mi dá niečo, čo nikto iný nie. A ona mi dala seba.

Privinul som si ju tesnejšie k sebe, aby jej nebola zima, hoci som vedel, že to sa nemôže stať. Po tom, čo sa práve odohralo, po našom milovaní, by som mohol vyhriať aj celý svoj dom, tak mi bolo horúco. Ona na tom nemohla byť inak, videl som ako nepravidelne sa jej ešte stále dvíha hrudník. No povedzme si to na rovinu, robil som to aj kvôli niečomu inému - chcel som ju mať čo najbližšie pri sebe. Najradšej by som ju už nikdy nepustil a držal ju až do konca sveta. Tu, v tejto izbe, na tomto mäkkom koberci, v prepletení našich tiel by som bol najšťastnejší človek na Zemi. Dobre som vedel, že to nejde, ale táto chvíľa mi dávala pocit, že všetko je možné.

,,Načo myslíš?" otočila sa ku mne tvárou a svoje čelo oprela o moje. Ten mäkký hlas prinútil moje srdce znova byť o niečo rýchlejšie. Keby len vedela ako na mňa pôsobí! Už nikdy by sa nepodceňovala, ako to robí teraz.
,,Na to, aká si krásna." usmial som sa a pobozkal ju na nos. ,,A na to, aké mám šťastie, že ťa mám."
,,Nesmieš ma takto rozmaznávať." vyčítala mi s úsmevom.
,,A čo keď chcem?" perami som sa obtrel o jej.
,,Už sa ma nikdy nezbavíš." vydýchla.
Nahol som sa k jej krku a zaboril nos do jej plavých vlasov. Voňali ako zmes citrónovej trávy a nás dvoch. Tá predstava sa mi páčila. ,,To asi znamená, že to nemáš v pláne." objala ma rukami a prstami mi kreslila na chrbte nezmyselné obrázky. Každý kontakt jej prstu a mojej kože mi navodil zimomriavky.

Prestal som ju hýčkať a iba som si položil hlavu na jej plece. Nechal som svoju myseľ vypnúť a sústredil som sa len na jej bežiace prsty. Kĺzali po mojom chrbte ako kvapky dažďa po okne a zanechávali za sebou teplo. Obkreslovali moje svaly, kríže, lopatky. Behali z jedného miesta na druhé a zdali sa mi tak dôverne známe, akoby boli moje.

,,Matt?" jej prsty sa zastavili medzi mojimi lopatkami bližšie ku krku.
,,Hmm?"
,,Mala som pocit, že si zaspal." usmiala sa.
,,Nespím. Snažím sa vnímať to, čo mi dávaš." pobozkal som ju na plece a zodvihol hlavu.
Žiarila. Ako anjel. Anjel, ktorého poslali len pre mňa.

,,Ako som mohla byť taká hlúpa, Matt? Povedz? Ako som nemohla vidieť to, čo bolo také očividné?" povedala potom a pohladila ma po líci. Videl som, ako si to vyčíta.
Pobozkal som ju. ,,No, je pravda, že ti to to trvalo trošku dlhšie..."
Zasmiala sa. To je moje dievča!
Zvalil som ju na zem a chvíľu sme sa len tak, ako malé deti, kotúľali po koberci. Už dlho som sa necítil tak bezstarostne, tak ľahko. Akoby stačilo už len rozprestrieť ruky a ja som mohol letieť kamkoľvek. Kamkoľvek, kde by bola ona. Len ona a ja. Žiadny Kile, Jacob ani Alison.

Nie, nebolo mi jej ľúto. Bola to obyčajná cundra. Nechápem, ako som si mohol myslieť, že mi dokáže pomôcť zabudnúť na ženu, ktorá tu teraz bola so mnou a smiala sa naplnená detskou radosťou. Verte mi, že sa mi tá hlúposť vrátila tisíckrát.

,,Sľúb mi, že ma už nikdy nenecháš urobiť žiadnu hlúposť." zastavila sa a oprela o moju hruď. Jej dych ma šteklil na prsiach.
,,Sľubujem." vtisol som jej bozk na vlasy.
Sľubujem.

Ahoj lásky ♥
Tak sa zas hlásim! Hádam, vás až tak moc nekŕmim sladkosťami, lebo potom vám bude zle a to predsa nechceme, že? :) Zatiaľ vám to však doprajem, tak si užívajte, pokiaľ môžete ;)