Remorse, časť 59.

714 55 3
                                    

S hanbou musím priznať, že som sa nedokázala z toho telefonátu s Jakom spamätať ani dovtedy, kým som musela odísť.

Keď som kŕmila drobcov, myslela som naň.

Keď som ich prezliekala, myslela som naň.

Keď sme spolu boli na prechádzke, len som neprítomne tlačila kočík pred sebou a myslela som naň.

Dočerta, myslela som naň stále! Prehrávala som si ho stále dookola a snažila sa prísť na niečo, čo som povedala zle. Ibaže, okrem toho koktania som sa mu vlastne len ospravedlnila. Jediný záver, ktorý som dokázala urobiť, bol ten, že som mu ublížila tak, že mi nedokázal odpustiť. Dokonca sa so mnou ani nedokázal rozprávať, hoci spočiatku to vyzeralo byť v poriadku.

Spomínala som na deň krstu, keď na rukách držal Grace a tváril sa šťastne. Bola to len pretvárka? Aj vtedy sa cítil tak, ako teraz? Ako dlho už je taký zničený?

Bolo to o to viac zlé, že som vedela, že je to moja vina. Zase raz som za to mohla JA. Už ma unavovalo, koľkým ľuďom som zničila život. Čo tam po tom, koľko som ich zachránila, keď viem, že na svete niekto trpí mojou zásluhou?

Iróniu bolo, že som chcela pomôcť úplne cudziemu mužovi namiesto toho, aby som pomohla niekomu, kto bol veľmi dlho súčasťou môjho života. Kto mi pomáhal. Kto ma chránil. Kto ma miloval.

Ani keď mi Matt zavolal z práce, nedokázala som sa tešiť a väčšinou som odpovedala jednoslovne.

,,Čo je s tebou, zlatko? Stalo sa niečo?" spýtal sa, keď už tú našu fádnu konverzáciu nemohol vydržať.

,,Nie. Všetko je v poriadku, len..." vzdychla som si. ,,To nič. Asi na mňa niečo lezie. Možno som to chytila od mamy."

,,Si chorá?" robilo mu to starosti. A mne zase tie hnusné klamstvá, ktoré som mu stále podsúvala. Vôbec som nebola silná. Bola som slabá a troska. ,,Lebo ak áno, vezmem si na pár dní voľno a budem sa o teba vzorne starať."

Napriek všetkým tým čiernym myšlienkam som sa zasmiala. A zároveň ma pichlo pri srdci. ,,To by si urobil?"

,,Pre teba všetko, láska. Tak ako? Chceš, aby som bol doma s tebou?" zdalo sa, že ten nápad sa mu veľmi páčil.

,,Nie, len pekne pracuj. Nič to nie je, naozaj. Zajtra mi bude lepšie." snažila som sa znieť čo najoptimistickejšie.

,,Dobre." vydýchol. ,,Tak zatiaľ."

Odložila som telefón s ďalšími výčitkami v duši. Hoci je Matt stále Mattom (a to sa nikdy nezmení), veľmi sa snaží ukazovať len tie najlepšie stránky svojho ja. A ako sa mu odvďačujem? Klamem mu a zatajujem veci, ktoré by mal vedieť. Bože, zbláznim sa z toho! Zošaliem zo seba!

No napriek môjmu psychickému rozpoloženiu som musela ísť do práce. (Ak sa teda zaháňanie sa s bičom po svojom šéfovi dá nazvať prácou.) Zavolala som teda Julienovi, či zase príde postrážiť Tima, Grace a Skye, a keď mi volal, že už je skoro u mňa, rýchlo som vykĺzla z domu. Nechcela som, aby ma takto videl. Viedlo by to k mnohým otázkam, ktoré by si vyžadovali odpovede. A tie som nechcela vysloviť. Už len pomyslenie na ne bolelo. Čo by som potom cítila, keby som ich sformulovala nahlas?

Vliekla som sa ulicami ako chromá, ale bolo mi to jedno. Nech sa pozerajú ak chcú. Nech vidia ako dopadnú, keď sa zapletú to siete z vlastných chýb a tajomstiev. Možno ich to potom odradí a konečne budem aj na niečo dobrá. Nie len na lámanie sŕdc.

Vošla som do budovy a mlčky kráčala k Rickovi, ktorý ako vždy stál pri recepcií. Premeral si ma pohľadom od hlavy po päty a spýtal sa: ,,Zlý deň?"

,,Zlý život." zamrmlala som.

,,Čo?"

,,Netvár sa, že ťa to zaujíma." zavrčala som a obišla ho. Po chvíli sa pripojil ku mne a bok po boku sme kráčali spleťou chodieb až k tým osudovým dverám. Odomkol ich a nechal ma vojsť dnu. Popamäti som kráčala k minišatni a prezliekla sa do toho odporne priliehavého a vyzývavého oblečenia. Potom som vyšla von a....

A namiesto toho, aby som sa sústredila na to, čo robím, som zase myslela na ten blbý telefonát. Každý úder bičom, každé plesnutie o kožu, to všetko na mňa kričalo UŽ MI NEVOLAJ. A tak som to zobrala ako trest a mykala som rukou rýchlejšie. Rickove hlboké stony prekrývali moje tiché vzlyky, no so slzami nezmohli nič. A ja tiež nie.

Keď som ho potom odviazala a sedela s jeho hlavou v lone na chladnej zemi, povedal mi to isté, čo už mnohokrát: VYZERÁŠ AKO ONA. Chcela som naňho nakričať, nech už konečne povie aj niečo iné, ale neurobila som to, hoci som vedela, že teraz by som toho bola schopná.

,,K*rva, vyzeráš ako ona, keď som jej ublížil." odvrátil tvár.

,,Ako ublížil?" chytila som sa slamky.

,,Slovami. Vždy iba slovami." šepol.

A vtedy som sa už naozaj rozplakala, pretože aj mne väčšinou ublížili len slová. Obrátil sa ku mne a objal ma. Len tak, bez slova. Nechala som ho stiahnuť ma k sebe na zem a privinúť sa ku mne. Bolo to bizarné, no zároveň ma to tešilo. O krôčik sme sa posunuli, to bola skvelá správa. Už som ju urgentne potrebovala.

Hi :)

Trošku pochmúrna časť, ale však to poznáte - život nie je med lízať. Ani ten vo vymyslených príbehoch...

Retrace Where stories live. Discover now