Retrace

Remedy, časť 62.

Matt

Nevedel som, čo mu mám na to povedať....pretože mal pravdu. Mal pravdu dočerta! Hoci som si to nechcel priznať, neklamal ani jediným poondiatym slovom.
Bolelo to. Pravda vždy bolí. Ale táto mi trhala vnútornosti a drvila ich na kašu, lebo som pochopil, ako som jej ublížil. Rupli mi nervy a obvinil som ju z toho, že ma podvádza. Zahanbil som ju. Pošpinil. Ale hlavne sklamal. Bál som sa čo i len pomyslieť na to, či mi ešte odpustí.

,,Mrzí ma to...tak veľmi ma to mrzí." padol som na kolená a skryl si tvár do dlaní. Moja hrdosť sa plazila niekde po chodníku, no bolo mi to ukradnuté. Sila a rozhodnosť, ktorými som toľké roky disponoval, sa vytratili. Zmizlo všetko, čoho som sa kedy držal. No aj tak som dokázal myslieť iba na jej bolesť a hnev v očiach.

'A nevracaj sa, kým si to neusporiadaš v hlave.'

Nevedel som, čo tým myslela, ale ak to znamenalo uvedomenie si, aký som hlúpy, potom som bol pripravený získať ju späť. Odhodlaný urobiť čokoľvek. Lebo ona nebola iba súčasťou môjho života - ona bola mojím životom.

,,Mne sa nemusíš ospravedlňovať." ozval sa ten chlap a zdvihol ma zo zeme. Nečakal som, že má toľko sily. Vyzeral útlo. ,,To jej. Choď za ňou."
Pokrútil som hlavou. ,,Nebude ma chcieť vidieť."
Zaskočilo ma, keď mi položil ruku na plece a pozrel mi do očí. ,,A vtedy ťa to odradilo? Keď ťa nechala ísť, odišiel si?"
Nemo som na neho hľadel.
,,Viem o vás dvoch všetko. Rozprávala mi o tebe. Aký si bol predtým a ako si sa zmenil. Ako ťa ona zmenila. Preto mi ver, keď ti hovorím, že ťa prijme. Možno nie hneď, ale miluje ťa. Vráti sa k tebe...ak jej aj ty dokážeš, že miluješ ju." pustil mi plece a odišiel. Nechal ma tam stáť ako úbohú trosku zatúlanú v myšlienkach na to, čo všetko dnes stratila.

Nie iba telo, ktoré reagovalo na každý môj dotyk.
Ale aj jej smiech, keď som sa rozčuľoval nad obyčajnými vecami.
Jej spokojný výraz, keď som ju pobozkal.
A jej srdce, ktoré odo mňa dnes dostalo ďalšiu ranu.

Rozbehol som sa. Nech mi pokojne aj vrazí, ale musím jej to povedať. Musím jej to vysvetliť.

Zastal som pri dverách so srdcom v krku a s dychom v nenávratne. Klopal som na dvere, kým mi neotvorila, a potom som už zo seba len sypal slová, o ktorých som si myslel, že sú správne.

,,Mrzí ma to! Všetko ma to mrzí, Alice! Neopúšťaj ma! Ja ťa potrebujem! Ty si môj kyslík, moja voda, moje slnko, stred môjho vesmíru. Nič iné nemám...Viem, že som to pokašľal, ale žiarlil som. Strašne som sa bál, že si ma opustila a našla si si niekoho lepšieho ako som ja. Ja to viem, viem, koľko mám chýb...Ale Alice, ty jediná mi ich nevyhadzuješ na oči. Ty jediná ich dokážeš tolerovať. Nikoho iného takého nepoznám. Nevidela si vo mne len balík peňazí, ale aj dušu...srdce. Možno to teraz ľutuješ a začínaš pochybovať o tom, že nejaké mám. Chápem to. No ak ešte stále veríš, že tam niekde je, tak si ho vezmi. Dám ti ho. Aj tak bolo vždy len tvoje..."

Pozrela na mňa spod mihalníc a vtedy som si všimol, že jej po tvári stekajú slzy. Nevedel som, či je to dobre alebo zle. Mohol som sa len modliť a podísť k nej, aby som jej ich zotrel. Neodtiahla sa a mne poskočilo srdce. Možno ešte mám nádej.

Opatrne som si ju vtiahol do náručia a vydýchol od úžasu, keď mi objatie opätovala. Zaboril som si nos do jej plavých vlasov a chcelo sa mi plakať od šťastia. Neodíde. Zostane so mnou.

,,Nikto lepší ako ty nie je." zašepkala a vtisla mi bozk na krk. ,,Nie pre mňa."

,,Ach, Alice...." vzal som jej tvár do dlaní a jemne sa jej obtrel o pery. Zaplietla mi prsty do vlasov a pohladila ma po hlave. Už nebolo treba nič hovoriť. Všetko, čo malo aj nemalo byť povedané, sa už povedalo.

Oprel som sa čelom o jej a iba na ňu hľadel. Na tú nádhernú ženu, ktorá mi už toľký raz prepáčila moje nezmyselné správanie a ktorej som toľkokrát ublížil, že som už ani nedúfal v odpustenie. Ale ona mi ho dala, hoci mi to nedávalo zmysel. Dávala mi ho znova a znova. Druhé šance nedostanete každý deň, ale ja som ich dostával dennodenne. A to som si ich ani nezaslúžil.

,,Milujem ťa, zlatko. Vieš to však?" zavŕtal som sa pohľadom do jej sivých očí, ktoré ma fascinovali už od prvého dňa, čo vstúpila do mojej firmy. Už vtedy sa vo mne búrili všetky hormóny, dobré aj zlé, a všetko vo mne kričalo "Vezmi si ju! Vezmi! Nech je len tvoja!". Nechápem, prečo som tak dlho čakal, keď som mohol mať všetko toto skôr.

,,Ja teba tiež, Matt. Aj keď je to s tebou ťažké, nevybrala by som si iného. Myslela som si, že to vieš." odvrátila pohľad. Určite sa jej v hlave vynorili tie nezmysly, čo som natáral v amoku len pred malou chvíľkou. Prišlo mi to ako večnosť.

,,Hej." povedal som jemne a prstami ju chytil za bradu, aby mi znova mohla pozrieť do očí.

,,Teraz to už viem."

Hi, loves :)

Ako si užívate náš krásny utorok? Dúfam, že aspoň spolovice tak dobre, ako ja. A to by som mala plakať, že som na výlete oplieskala toľko peňazí :D Ale povedala som si, že keď ja mám takú radosť, urobím ju aj vám a ajhľa, tu to máte ;)

Užite si

xxx