Retrace

Hugs and pain, časť 60.

,,Prečo si odišla?" privítal ma Lee vo dverách. Zrejme ma sledoval z okna, pretože ich otvoril na sekundu presne, ako som k nim prišla. ,,Vždy ma tu počkáš..." nedopovedal.

Možno tú vetu naozaj nechcel dokončiť, no stavím sa, že mu došli slová, keď som vstúpila do svetla.
,,Dočerta! Dievča, vyzeráš otrasne!" chytil ma za ruku a vtiahol dnu. Potom zatvoril dvere a oprel sa o ne.

,,Toto nie je práve to, čo som chcela počuť." vzdychla som si a prehrabla si vlasy. Uprene na mňa hľadel, akoby sa pokúšal vidieť priamo do mňa. Možno sa mu tu darilo. Neviem. Každopádne ma to znervózňovalo. ,,Prosím, nepozeraj sa tak na mňa." skryla som si tvár do dlaní.

Počula som jeho kroky, a potom som pocítila dotyk jeho dlaní na mojich. Jemne mi ich odstránil z tváre, no naďalej ich držal, každú po jednej strane môjho tela. Z jeho dlaní sa do mňa lialo teplo a ako už mnohokrát predtým som ďakovala Bohu, že mi ho poslal, aby ma upokojil.

,,Lis, čo sa stalo?" jeho hlas bol jemný, nevtieravý, taký, ktorý by presvedčil aj vraha, aby odložil zbraň.

Pokrútila som hlavou. ,,Pamätáš sa, ako si mi povedal, že som silná?"

Prikývol.

,,Nie som, Lee. Nie som! Som slabá, citlivá a zraniteľná a zraňujem aj ostatných! Všetkým som ublížila!" ani som si nevšimla, kedy som zvýšila hlas. Upozornila ma na to až ozvena odrážajúca sa od stien. ,,Všetkým ubližujem..." dodala som šeptom.

Pustil mi ruky. Myslela som, že ma chce opustiť. Že konečne odhalil moju pravú tvár a odíde. No on ma len vzal do náruče a objal. Privinul si ma k sebe, nos mi zaboril do vlasov a rukami mi prechádzal po chrbte. Cítila som, ako to zo mňa pomaly opadá. Všetky tie výčitky sa zo mňa odlupovali a spolu s nimi odchádzal aj smútok.

,,Nechápem, ako to robíš." smrkla som a pozrela na neho.

Usmial sa. ,,Čo?"

,,S tebou nikdy nie som smutná. Vždy to dokážeš zahnať." položila som mu hlavu na hruď. Pobozkal ma na vlasy.

,,Vieš, Alice, všetci raz niekomu ublížili. A ak nie, určite ublížia."

,,A ty?" zamrmlala som mu do trička. ,,Aj ty si už niekomu ublížil?"

,,Áno."

,,Tomu neverím!" zvolala som prekvapene.

,,Ale je to tak. Ranil som mnoho žien." vysvetlil.

,,Odmietnutím?"

Vzdychol a oprel sa lícom o moju hlavu. ,,Je to komplikované."

Na to už som nepovedala nič. Iba som tam stála s Leem v objatí a snažila sa nemyslieť. Celkom mi to šlo, pretože s ním bolo všetko jednoduchšie. Škoda, že sme sa nespoznali skôr.

,,Neviem, čo by som bez teba robila...." stisla som ho. ,,Dnes som mala fakt zlý deň. Ani nechcem vedieť, akoby sa skončil keby..." zasekla som sa uprostred svojho prejavu.

Dvere sa otvorili a mne zamrelo srdce ešte skôr, ako sa v nich niekto zjavil. Dobre som vedela, kto to bude. A keď som videla ten výraz v milovanej tvári - zúrivý aj bolestný zároveň - nebola som schopná ani pustiť Juliena. Naďalej som ho zvierala rukami a vystrašene pritom hľadela na Matta.

,,Povedz, že sa mi to sníva..." odvrátil od nás zrak. Pichlo ma pri srdci. Silou vôle som som sa rozhýbala a podišla k nemu. Nie veľmi blízko, len tak, aby ma registroval. Ibaže aj keď už som stále pred ním, nedokázala som nič povedať. A tak som len otvárala a zase zatvárala ústa ako ryba na suchu.

,,Lis..." podišiel ku mne Julien zozadu a ruky mi položil na plecia.

,,Lis? No to je skvelé! Tak už ste si stihli vymyslieť aj krycie mená?!" vrčal.

Mykla som sa, no Leem ani nepohlo. Nebál sa ho. ,,Môžeme sa normálne porozprávať?"

,,Porozprávať? Normálne? S tebou?" zasyčal. ,,Práve si mi prebral ženu, ktorú milujem dočerta a chceš odo mňa, aby som sa s tebou normálne porozprával?!" to už kričal.

,,Matt..." vyšlo zo mňa ticho.

,,Ty na mňa, k*rva, ani nehovor, lebo urobím niečo, čo budeme obaja ľutovať." Nespoznávala som ho. Takto ešte nikdy nevyvádzal. Nikdy.

,,Nehovor s ňou tak!" vrčal už aj Julien.

,,Prosím." šepla som, no nedokázala nič viac dodať. Prosím prestaňte sa hádať.

,,Môžem s ňou hovoriť ako budem chcieť. Je moja, rozumieš?! Len moja!"

Po týchto slovách sa vo mne niečo zlomilo - moja slabosť. Vystrela som sa a pozrela sa do tej krásnej tváre, ktorú teraz špatil vražedný výraz. ,,Dosť! Už stačí! Už ma to nebaví, Matt! Nebaví ma, ako stále žiarliš a privlastňuješ si ma! Nie som tvoj majetok! Nie som sk*rvená hračka, s ktorou si môžeš robiť, čo chceš. Kedy to konečne pochopíš? Čakáš, že sa kvôli tebe nebudem rozprávať s inými mužmi, len aby si sa cítil ako alfa-samec? Choď dočerta, Blake!" vykričala som mu do tváre.

Zarazene na mňa pozrel, nevedel, čo si o tom myslieť. Tak som mu pomohla. ,,Vypadni! Nebudem ti nič vysvetľovať. Zmizni z tohto domu! A nevracaj sa, kým si to neusporiadaš v hlave."

Á, menšia hádočka našich milencov :3 Áno, baví ma to a vás?