Retrace

Never ask for it, časť 67.

Prvý bozk bol opatrný, priam pobožne sa dotýkal mojich úst svojimi. Jeho pery boli hebké a mäkké. Bozkával ma pomaly a nežne, preto som ho nechala, aby pokračoval. Ale čím viac bozkov mi dával, tým boli intenzívnejšie, akoby odrazu zdivočel. Jeho ruky sa ovíjali okolo môjho tela ako hady a mali za cieľ jediné - prinútiť ma poddať sa, nemyslieť. Strhnúť ma na chodníčky, ktorými sme si momentálne nemohli dovoliť ísť.
,,Matt, no tak. Sú tu deti." snažila som sa ho už riadne zadýchaná od seba odtisnúť, ale ani sa nepohol.
,,Nevedia, čo sa deje." zamumlal mi do krku a pokračoval v jeho bozkávaní. Ako mám, dočerta, premýšľať, keď sa na mňa lepí ako osa na med? A keď ma bozkáva tak, až sa mi zahmlieva pred očami a rukami hladí bez prestania moje telo?
,,Matt..." zastonala som zúfalo. ,,To nemôžeme.."
Stisol mi boky a nosom mi prešiel po kľúčnej kosti. Zachvela som sa a zmučene privrela oči, pretože som ho chcela tak veľmi, až to bolelo, no zároveň som sa túžila zachovať správne. ,,To vieš, že môžeme." vydýchol.
,,Nie.." bránila som sa z posledných síl. Vedela som, že viac už zo seba nedostanem a prestanem mu brániť. Že ho nechám dokončiť, čo začal. Môj odpor bol rovnako slabý, ako silná bola jeho náruživosť.
Na moje prekvapenie však zavrčal a odtiahol sa. Zmätene som zaklipkala očami.
Po oboch stranách tváre mi pristáli jeho dlane objímajúce hrany klenby a jeho oči, teraz farby vzúbúreného mora, sa zabodli do mojich. Uväznil ma svojim pohľadom a pomaly, aby som si zapamätala každé jedno slovo, povedal zhrubnutým hlasom: ,,Už nikdy, nikdy nechci, aby som sa ťa prestal dotýkať. Nevieš ako ma mučí, keď sa musím odtiahnuť od tvojho tela napriek tomu, že celé patrí mne."
Nasilu som preglgla a natiahla k nemu ruku, aby som ho pohladila po líci. ,,Ver mi, že väčšmi mučím seba, Matt." zašepkala som.
Oprel sa čelom o moje a tvár mi ovanul jeho dych. ,,Ibaže teraz už si nemôžeme robiť, čo chceme a kde chceme. Máme zodpovednosť."
Vzdychol si. ,,Neznášam, keď máš pravdu v takýchto veciach."
Zasmiala som sa. ,,No tak, Blake. Nebuď ofučaný. Vynahradím ti to."
V očiach mu zaiskrilo. ,,Môžem si vybrať ako?"
Lišiacky som sa usmiala. ,,Popremýšľam o tom." Potom som pohľadom zavadila o hodiny a zdesene zistila, že sú už tri. ,,Dočerta!" zanadávala som a vykĺzla z jeho zajatia mieriac do izby. Dnes som úplne zabudla na Ricka a moje povinnosti voči nemu.
,,Alice, čo sa deje?" Matt kráčal zmätene za mnou. Až vtedy som si uvedomila, čo robím. A že neviem, ako mu to mám vysvetliť. Nemohla som mu povedať pravdu. Nepochopil by ju. Mohol mi nasľubovať, že sa zmení, že sa zmenil, no v jeho vnútri i tak stále tlela žiarlivosť, ktorá čakala na jedinú iskričku, aby mohla znova vzbĺknuť. Nervózne som sa prehrabávala v skrini a horúčkovito premýšľala, ako mu to mám vysvetliť. ,,Ja..hm..zabudla som, že musím niečo vybaviť v meste." klamala som, až sa hory zelenali. V poslednom čase som sa v tom tak zlepšila, že som nevedela či si mám zatlieskať alebo sa poriadne prefackať.
Čakala som, že bude vyzvedať, no miesto toho ma len objal. ,,Dobre. Aj tak musím ísť pracovať." Pobozkal ma na temeno a natiahol ruku k bledoružovému topu a svetlým džínsom. ,,Toto si obleč."
Pootočila som hlavu, aby som mu mohla vidieť do tváre a spýtavo nadvihla obočie. ,,Chceš mi rozkazovať?"
Uškrnul sa a perami mi pohladil líce. ,,Ani nevieš pri čom všetkom."
Na rukách mi naskočili zimomriavky a v hlave sa mi okamžite spustil film nehanebných myšlienok. ,,Neznášam ťa." zašepkala som.
,,Len si to ďalej nahováraj." rozosmial sa a vyšiel z izby. A ja som sa konečne mohla nadýchnuť.

Hi, dearies :) Dúfam (moc moc moc), že sa na mňa veľmi nehneváte za moje odmlčanie... Ale, tramtadadá, tu ju máme! Finally, som sa dokopala aspoň k tejto jednej, aj keď kratšej časti. Snáď sa bude páčiť ♡