Retrace

Nice fellow, časť 38.

,,Smiem ťa odprevadiť?" spýtal sa, keď sme už postávali pred vchodom do reštaurácie a obaja spracúvali to, čo sme sa dnes dozvedeli (alebo v jeho prípade pripomenuli).
,,Neviem, či je to dobrý nápad." zatiahla som.
,,Žiarlivý priateľ, čo?" zasmial sa.
Zamračila som sa. ,,O to nejde."
,,Nemáš priateľa?" obočie mu vyletelo nahor. Vyzeral veľmi prekvapene.
,,Asi ťa sklamem, ale mám." zasmiala som sa nervóznym smiechom. Nechápala som, prečo sa pri ňom tak správam. Bol to slušný chlapík, okrem toho som v ňom našla veľmi milú spoločnosť a dobre sa mi s ním rozprávalo. Ako jeden z mála krát som bola zmätená nie z niekoho iného, ale zo seba.
,,Aha. Tak som ťa vydesil? Vtedy pri stole? Ver mi, normálne sa tak nesprávam..." zdvihol ruky v obrannom geste.
,,Julien, nebojím sa ťa, jasné?" hovorila som s ním ako s malým chlapcom. ,,Mala som už do činenia aj s horšími. Som vytrénovaná."
,,Jasné, preto si sa odťahovala." prehodil ironicky.
,,To, že som zvyknutá neznamená, že ma to neprekvapilo." zavrčala som.
,,Upokoj sa. Nemyslel som to zle. Mrzí ma to." prehrabol si vlasy.
Povzdychla som si. ,,Ide o to....si...muž a...."
,,A ty sa bojíš, že ťa začnem baliť?" doplnil ma.
,,Asi to znie namyslene, ale...áno. Áno, tak nejako."
,,V tom prípade si nerob starosti. Nie si môj typ."

Prekvapene som sa na neho pozrela. Nevedela som, či mu mám z hĺbky duše ďakovať za to, že ma zachránil pred ďalším fiaskom a starosťami s ďalším chlapom, alebo ho zmlátiť za to, že sa páčim toľkým iným a jemu nie. Ten hnev bol pre mňa nový, ani som nevedela, že ma také niečo zaujíma. Ale, samozrejme, bola to hlúposť. Každá žena sa chce páčiť a zamrzí ju, keď ju odmietnu. Ešte k tomu taký, ako Julien. A to platí aj pre také, aké som ja. Teda zadané.

,,Fajn." spamätala som sa konečne, ,,V tom prípade ma môžeš odprevadiť." nasadila som úsmev a chytila ho naoko bezstarostne pod pazuchu. Uškrnul sa, ale zdalo sa mi, že to bol smutný úškrn. Nechcela som sa tým však zaoberať, a tak som to nechala tak.
,,Bývaš ďaleko?" spýtal sa, keď sme kráčali po jednej z rušných ulíc. Mnoho ľudí posedávalo na terasách alebo vo vnútorných priestoroch reštaurácií a jedlo obed s kolegami. Spomenula som si, ako ma raz konečne na takýto obed vytiahla Mady. A ako sa potom Matt tváril. Nahlas som sa zasmiala. Julien na mňa zmätene pozrel.
,,Ach, prepáč, niečo mi napadlo....Čo si sa to pýtal? Ako ďaleko je môj dom? No, môžeš sa spýtať mojich nôh. Tie by ti vedeli rozprávať." uškrnula som sa.

Julien zastal a pustil ma. Rovno v strede chodníka, medzi stovkami ľudí idúcich okolo, si čupol dole predo mňa a naozaj sa začal rozprávať s mojimi nohami. V tej chvíli som ďakovala Bohu, že som si ráno neobliekla sukňu, ale nohavicový kostým.
,,Julien! Julien vstávaj, preboha! Budú si myslieť, že si sa zbláznil!" smiala som sa a ťahala ho na nohy.
,,Mne to nevadí." usmieval sa od ucha k uchu a potom pozrel na mňa. ,,A tebe?"
S úsmevom som pokrútila hlavou. ,,Radšej už poď."

Zvyšok cesty som ani nevnímala. Ubehol tak rýchlo, keď som sa smiala na tom, čo mi Julien rozprával. Keď som sa neskôr snažila spomenúť si na to, o čom sme sa vlastne rozprávali, neprišla som na to. Zostal vo mne iba príjemný pocit. Bolo mi s ním dobre. Teraz, keď nemal šialené oči ani ironické poznámky, mi pripadal ako človek, ktorého poznám odjakživa. Vnímala som ho ako dávno strateného brata. Brata, ktorého som ako malá vždy chcela mať, pretože som nechcela byť jedináčik.

Nepriviedol ma však až k nášmu domu. Požiadala som ho o to, lebo som poznala našich susedov. Len Boh vie, čo by si tí zas navymýšľali, keby si spočítali, koľko mužov už stálo pri mojich dverách.
Zastali sme na začiatku našej ulice, asi dve minúty cesty od domu, v ktorom som vyrastala.
,,Aspoň mi ukáž, ktorý to je." dobiedzal do mňa.
S úsmevom som nasmerovala prst do diaľky.
,,Nevidím ho." sťažoval sa.
Postavila som sa teda za neho, vystrela mu ruku, prižmúrila pravé oko a nasmerovala prst presne na miesto, kde odjakživa stál.
,,Ten? Veď je malý!" zažartoval.
,,Jasné, že je malý, keď je tak ďaleko." buchla som mu priateľsky do pleca a potom ho objala. ,,Bolo mi s tebou fajn, Julien."
,,Mali by sme si to niekedy zopakovať." opätoval mi objatie a potom ma pustil.
,,To rozhodne." usmiala som sa naňho.

Potom som sa otočila na päte a vydala sa domov. V polke cesty som sa ešte obrátila a zamávala mu. ,,Hej, Julien! Mali by sme ti vymyslieť kratšiu prezývku! Tvoje meno je dlhé!"
Videla som, ako sa smeje. ,,Nechám to na teba!"
Spokojne som sa usmiala. Toto bude náročná bojová úloha.

Čaues :)

Dnes ďalšia usmievavá časť. Dúfam, že som vás pobavila a navnadila na prečítanie ďalšej :) pretože tá príde už čoskoro.