Retrace

Idea, časť 27.

Toto zvláštne stretnutie ma úplne vyviedlo z rovnováhy a musela som si na chvíľu sadnúť. Koho by nerozhodil už piaty muž, ktorého som úplne viditeľne zaujímala? Kile, Jake, Matt, Rick a teraz ešte aj Julien. Veď to by bolo veľa už aj na kobylu, nie tak na mňa. Aj keď, možno od tej kobyly až tak ďaleko zase nemám, keď si ich stále vpúšťam do života, že?
Skrúšene som si vzdychla. Takéto myšlienky ma unavujú. Mala by som s nimi prestať. Len keby to šlo tak ľahko...

,,Alice!" zakričal na mňa Rick od dverí svojej kancelárie. To tam stál celý ten čas?
Myknutím som zodvihla hlavu a stále mierne oťapená som na neho hľadela.
Rukou mi pokynul, aby som išla k nemu. No čo iné mi teda zostávalo? Stále to bol predsa môj šéf, hoci dosť zvrátený. Napadlo mi, či sú všetci úspešní chlapi takej povahy.

Zaviedol ma dnu a zatvoril dvere, o ktoré sa následne oprel. Sledovala som jeho ležérny postoj a prišlo mi to drzé, keďže ja som sa uvoľnene necítila ani náhodou. Nohy prekrížené pri členkoch, ruky za chrbtom, skúmavé oči hľadiace na mňa...čo mi tým chcel povedať? Skúšal na mňa niečo?

Lenže, nič sa nedialo, a to ešte zvýšilo dramatický nádych tejto situácie. To ticho už bolo neznesiteľné, ale neodvážila som sa nič povedať. A tak sme mlčali. Sekundy ubiehali, minúty boli nekonečné. V duchu som sa modlila nech už povie, čo odo mňa chce, aby som mohla odísť.

,,Alice..." začal konečne a mne doslova padol kameň zo srdca. Oficiálne nenávidím ticho. Aspoň to pri ňom.
,,Chcel som ti len povedať, že začiatkom budúceho týždňa začínaš."
,,To akože...v pondelok? S tým..? Tam..?" koktala som a už aj oľutovala, že to ticho nezostalo.
,,Áno, s tým tam." uškŕňal sa. Nehorázne ma to naštvalo. Zdá sa mu to vtipné? Také veci vôbec nie sú smiešne! A normálne už vôbec nie...
Zatla som ruky v päsť a napočítala do desať. Nikdy som neverila tomu, že to pomôže, ale prekvapivo to naozaj zabralo. Aspoň teraz. Roztvorila som ruky a zapozerala sa na odtlačky nechtov na dlaniach. Ani som si neuvedomila, že som ich stískala tak silno.
,,Môžem už odísť?" spýtala som sa odmerane.
,,Mohla si odísť hneď, ako som to dopovedal." rozosmial sa.
Škaredo som na neho zagánila a počkala, kým sa mi to mohutné telo odprace z cesty. Chvíľku to, samozrejme, trvalo. Našťastie to nebola jedna z tých dlhých.

Vonku som sa konečne poriadne nadýchla. Spamätávanie sa mi trvalo trošku dlhšie, ale keďže sa objavovalo skoro v každom dni, začínala som sa v ňom zlepšovať. Odtackala som sa k svojmu stolu a začala pracovať, aby som nemusela myslieť na to, čo ma o dva dni čaká. Nútila som sa myslieť na to, že je piatok - ten najkrajší deň v týždni. A potom, čakal ma víkend s Mattom. A neskutočne som sa tešila aj na mojich anjelikov. Chýbali mi. Už nikdy ani deň bez nich, predsavzala som si. Odteraz ich beriem aj k Mattovi domov. Nech si na ne zvyká.

Práca mi však nešla od ruky ako vždy. Dnes som bola myšlienkami úplne niekde inde. Okrem toho, bola tam jedna, ktorá sa stále pýtala o slovo a drzo odstrkala ostatné, len aby som nebodaj nemyslela na nič iné. Bola lákavá, dokonca viac ako to. Niečo mi sľubovala. Niečo, čo by mi mohlo veľmi pomôcť - a nie len mne. Bol v tom ale jeden háčik - príliš veľké riziko. Som schopná ho podstúpiť?

Ako som tak nad tým stále viac a viac premýšľala, zdalo sa mi to stále viac a viac ako dobrý nápad. Pochybnosti som odsunula nabok, z ruky si opísala číslo a napísala Julienovi, či by nemal čas v pondelok. Celý čas som si pritom hrýzla peru, a keď som si to uvedomila, neslušne som si vynadala. Čo to zase stváram?

Ale potom som si pripomenula, prečo to robím. To je dôležitejšie ako moje zvláštne reagovanie na chlapov a Mattova žiarlivosť. Totiž, znova som si zaumienila, že zachránim ďalšieho trpiaceho muža. Neviem, prečo sa chcem znova do toho motať, ale zdá sa mi to správne. Možno je toto jeho hnusné správanie volaním o pomoc. A možno som jediná, ktorá mu dokáže pomôcť. Takže sa zase pôjdem zahrať na superhrdinku... No a Julien (ako jeho jediný priateľ, myslím) by mi v tom mohol pomôcť, keďže ho rozhodne pozná lepšie ako ja.

Znelo to ako dobrý plán. Dosť mi to pomohlo pri upratovaní v hlave a upokojení sa. Už som sa pondelka tak veľmi nebála, keď som si spomenula, že najskôr musím spoznať jeho myslenie, jeho bolesť, dôvody prečo to robí a jeho samého. A to sa, zdá sa, dá iba ak sa mu podrobím. Nebolo to ktoviečo, ale začiatky sú vždy ťažké. Dôležité je, či ich dokážeme ustáť a dostať sa až na koniec cesty...

Ahoj, holúbkovia!

Som späť, a v plnom nasadení (aspoň dúfam)! Odteraz sa bude znova pridávať tak, ako si to zaslúžite. Budem sa veľmi snažiť, aby som už nemala takéto výpadky, ale poznáte to, vždy sa môže stať niečo neočakávané... Nič to, užite si časť :)

xxx

PS: Kto je zástancom romantických poviedok - začala som pridávať také 1.-časťové pod názvom Stories, tak si prečítajte, ak máte chuť ;)