Morning, časť 10.

1.2K 81 13
                                    

Zobudila som sa s úsmevom na tvári, čo je čudné vzhľadom na upršané počasie a na udalosti predošlého dňa. Nemala som však čas zaoberať sa tým, a tak som jednoducho vstala a všetkým rozdávala radosť. Timovi, Grace a Skye, ktorí sa už prehadzovali v postielkach a nevedeli sa dočkať, kedy ich z tej drevenej klietky dostanem až tak, že stáli na svojich malých nôžkach na matraci opierajúc sa o zábradlie postelí a naťahovali ku mne malé rúčky. Prišlo mi to tak strašne roztomilé, že som neustrážila zopár sĺz a stiekli mi po lícach aj po úsmeve. Ten však nezmizol. Práve naopak - ešte sa zväčšil.
A potom aj svojím rodičom, ktorý ako zvyčajne už boli hore a sedeli v kuchyni pri pariacej sa šálke kávy s novinami, ktoré im zakrývali tvár.

Naliala som si z kávy do svojej šálky a položila ju pod okno, aby sa trochu vychladila. Zatiaľ som po jednom priniesla krpcov dole, aby sa ani jeden necítil ukrátení a posadila ich do bábätkovských stoličiek. Mama im potom ako každé ráno pripravila mlieko a kŕmila ich piškótami, lebo ich zbožňovali. A tak sme si všetci ráno prišli na svoje.

Po káve som sa šla hore prezliecť. Keďže som mala dobrú náladu, rozhodla som sa obliecť si niečo veselé - biele kvetinové džíny, žltú blúzku a biele sako. Doladila som to slniečkovými lodičkami s otvorenou špicou a mohla som sa presunúť do kúpeľne. Trochu špirály, lesk na pery, vlasy vyčesať do chvosta - a je to! Už bolo treba len nahádzať do kabelky mobil, peňaženku a ostatné prkotinky a mohla som vyraziť.
Samozrejme, musela som sa ešte rozlúčiť, a tak som rozdala 3 bozky na čielka a 2 objatia. Potom už som naozaj mohla opustiť dom....

Alebo aj nie, keďže mi cestu zahatal Matt. Rýchlo som zabuchla dvere a až potom mu venovala plnú pozornosť.
,,Alice, ja...." začal.
Založila som si ruky na prsia. ,,Nehnevám sa."
Prekvapene na mňa pozrel. To to bolo až také neuveriteľné?
,,Nehneváš?" zatiahol a postavil sa bližšie k dverám, aby na neho nepršalo, pretože nad nimi bola strieška.
,,Nie." odvetila som jednoducho a chcela odísť. Pre mňa sa tento rozhovor skončil.
Pre neho však zrejme nie. ,,Chcem sa ti ospravedlniť."
,,To nemusíš." mávla som rukou, vystrela dáždnik a zišla dole po schodoch.
,,Vrátil som sa tam." dobehol ma, no akoby zázrakom vôbec nemal zašpliechané nohavice. To som iba ja taká nešikovná?
,,A prečo mi to hovoríš, Matt?" zastala som a obrátila sa k nemu. Vlasy sa mu za tú chvíľu prilepili ku tvári a kvapkala z neho voda. Vyzeral úplne inak ako ten uhladený Matt, ktorého som poznala kedysi. Koľko druhov Matta vlastne existuje?, vŕtalo mi v hlave.
,,Chceš uľaviť svojmu svedomiu?" podpichla som ho.
,,Na to je už trochu neskoro nemyslíš? Nechal som ťa tam."
,,Áno, nechal. No a čo? Žijem."
,,Áno, ale..." chcel pokračovať, ale prerušila som ho.
,,Povedala som, že sa nehnevám. V akom jazyku ti to mám ešte povedať, aby si tomu rozumel?"
,,V žiadnom. Aj tak by som tomu nerozumel." skonštatoval sucho.
Keby som nemala dáždnik, rozhodila by som rukami. ,,A čo si čakal? Že sa budem utápať v sebaľútosti? Že ti budem vyvolávať a pýtať sa ťa, prečo si to urobil? To robilo aj tých 15 ďalších žien? Lebo ja do ich kategórie nespadám."

Dlho na mňa pozeral spod mokrých vlasov a kvapiek odpadávajúcich z jeho mihalníc, ktoré ešte väčšmi zvýrazňovali jeho krásne modré oči.
,,Smiem ťa aspoň vziať do práce?" povedal napokon.
,,Ďakujem za ponuku, ale radšej sa prejdem." otočila som sa na päte.
,,Alice," hlas mu zhrubol a ja som tuhšie zovrela tyč dáždnika. ,,Povedala si, že sa nehneváš. Teraz to však vyzerá, akoby si sa mi vyhýbala."
,,To nerobím." obrátila som sa o 180 stupňov.
,,Vážne?" pousmial sa.
,,Neutekám z bojového poľa." ozrejmila som mu a svižným krokom sa pobrala k jeho autu parkujúcemu pri chodníku pred našim domom. Postavila som sa k dverám a čakala, pokým odomkne, čo o okamih naozaj urobil. Nečakala som, pokiaľ mi džentlmensky otvorí a otvorila si sama. Potom som zložila dáždnik, trochu ho vyprskala a konečne sa pohodlne usadila. Mokrý Matt už sedel vedľa mňa.

,,Budeš navigovať." rozkázal.
Prekrútila som očami. ,,Myslela som, že už si si to všetko zistil."
,,Nesledujem ťa." zamračil sa.
,,Tomu sa mi nechce veriť."
,,Ja nie som nejaký debilný úchyl, Alice." zavrčal a zabodol do mňa tvrdý pohľad.
Nastalo ticho.
,,Choď rovno a potom zaboč doprava." prerušila som ho, pretože už som ho dlhšie nemohla zniesť.
Bez slova naštartoval a vyrazil podľa mojich pokynov na cestu.

,,Viem, že nie si." sotva počuteľne som pípla po chvíli.
,,To som rád."

Po dlhej dobe nová časť!
Tak, čo na ňu hovoríte? Čo má Matt zaľubom? A prečo Alice vôbec nechal samu a potom sa prišiel ospravedlňovať?
Je tu tak veľa nezodpovedaných otázok!

Retrace Where stories live. Discover now