Retrace

It, časť 14.

,,Alice, je ti dobre? Mám ti priniesť niečo na pitie?" pribehla ku mne Candys.
,,Vodu, prosím." zachrčala som.
Kývla rukou na jednu z našich kolegýň, a tá odbehla. Sama však zostala pri mne a ustarostene na mňa hľadela, akoby som každú chvíľu mala umrieť. Ibaže, možno to tak nevyzeralo, ale ja som sa v skutočnosti cítila presne opačne - dokonale ma to prebudilo. Bolo to ako ďalšia facka pre človeka, ktorého mlátia. Nebola prvá a ani posledná. Tým som si bola istá.

,,Vďaka." s miernym úsmevom som si vzala pohár s vodou a jeho obsah mi na jeden hlt prešiel dolu krkom. Nemôžem povedať, že by mi bolo lepšie.
,,Je to ono, však?" ukázala hlavou smerom k dokumentom, ktoré mi ešte nedávno pristáli na stole skryté v obálke. Na TO, čo zas a znova zmení chod môjho života.
,,Nemôžem uveriť, že som si to neprečítala, keď som to podpisovala." krútila som hlavou nad svojou vlastnou ľahkovážnosťou. ,,Ako som mohla byť taká hlúpa a naivná?"
,,Nie si jediná. Všetky sme si tým prešli." utešovala ma Candys
,,Takže....vy všetky ste...?"
Prikývla. Myslím, že to dokázalo vyjadriť viac, než slová. Tými sa to ani nedá popísať.

Pohľadom som znova prešla na papier položený na bielej obálke. Stálo na nej: Pre môj najnovší prírastok. Spod papiera však vyčnievalo iba posledné slovo. Prírastok. To som bola? Iba niekto nový?
,,Ako dlho už to robí?" odvážila som sa spýtať.
,,Dlho, Alice. Veľmi dlho." stisla mi plece a obe sme sa stratili v myšlienkach. Kto vie, kde blúdila ona?
,,Mohla by si....ma nechať osamote?"
,,Samozrejme." dala mi bozk na vlasy a odišla späť na svoje miesto.

Zhlboka som sa nadýchla a obrátila sa späť k tým diablovým dokumentom, ktoré mi hyzdili stôl. Vzala som ich do ruky s odhodlaním prečítať ich znova, hoci moja myseľ mi vytvárala v hlave obrazy plameňov pohlcujúcich moje dlane, keď po ich dotyku papier vzbĺkol. Boli to iba hlúpe výplody mojej fantázie, no i tak na nich bolo niečo skutočné. Ten plameň. Symbolický plameň. Pretože to, čo som práve držala v rukách, malo silu spáliť môj doterajší v celku šťastný život na popol.
Potriasla som hlavou a znova a znova sa snažila sústrediť na to, čo tam stálo čierne na bielom.

Ja, Alice Roseová, sa týmto zaväzujem mlčať o všetkom, čo sa stane tu, v kancelária Ricka Soarsa alebo v celej firme, ktorá mu patrí. Nebudem o tom s nikým hovoriť alebo inak naznačovať, čo sa tu deje. Ani s rodinou, ani s priateľmi alebo inak blízkimi osobami. Všetko, čo sa odohrá za múrmi tejto budovy, si nechám pre seba.
Ak to poruším, môže mi tvorca tohto dokumentu vymerať trest, aký bude považovať za vhodný.

Soars Roseová

Zhužvala som papier v dlaniach a prudko sa postavila.
,,Alice? Alice, kam to ideš?! Počuješ ma?! Tam nesmieš ísť!" ozýval sa za mnou Candysin krik.
Márne. Bola som rozhodnutá, a to znamenalo, že už so mnou nikto nepohne.

,,Čo si o sebe dočerta myslíš?" pekne som ho privítala. Zvuk dverí mi robil hudobný doprovod.
,,Á, Alice. Vravel som si, kedy sa asi tak ukážeš." založil si ruky za hlavu a pohodlnejšie sa zahniezdil v kresle.
,,Prečo si mi klamal o tom, čo podpisujem? Prečo si nám všetkým klamal? Toto má teda dosť ďaleko od zverejňovania môjho mena!"
,,Ale to nie je moja chyba, zlatko, že si si to neprečítala. Slovám cudzieho človeka nikdy nemôžeš veriť, to ťa doma neučili?" posmech v jeho hlase sa mi zarýval pod kožu.
,,Ty žartuješ! Si predsa riaditeľ! Komu inému máme veriť, ak nie tebe?"
,,To je veľmi dobrá otázka, zlatko. Veľmi dobrá otázka...A mám pre teba aj odpoveď - sebe. Iba sebe môžeš veriť. Všetci ostatní ťa môžu zradiť. To som sa naučil. A teraz to už vieš aj ty, mala by si mi poďakovať. V dnešnej dobe už nič nie je zadarmo a ja som ti práve dal veľmi užitočnú radu."
,,Strč si ju niekam! Aj túto poondiatu zmluvu!" chrstla som mu do tváre a roztrhala papier napoly. Ten zvuk trhania bol taký oslobodzujúci, že mi na chvíľu odľahlo. Na chvíľu. Potom sa kanceláriou ozval jeho diabolský smiech a všetko dobré zhaslo. Ako mávnutím čarovného prútika. Viete, ako sa v rozprávkach stále spomína, že svet opustila radosť a nastala večná zima? Presne tak som sa teraz cítila. A možno ešte horšie.

,,Alice, Alice, Alice..." krútil Rick hlavou, akoby som bola len neposlušné dieťa, ktoré odmietlo poslúchnuť svojho otecka. ,,To si naozaj myslíš, že ti dám to jediné, čo ti bráni odísť?"
Pozrela som na dokmásaný zhúžvaný biely papier v mojich rukách.
,,Je to iba kópia. Pokojne si ju nechaj." uchechtol sa.
Otvorila som dlane a pustila kúsky toho, čo ma malo oslobodiť, na zem.

Mala som chuť sama sa tam hodiť a navždy zaspať, ako Šípková Rúženka. Ale toto nebola rozprávka. A nebol tu ani šlachetný princ, ktorý by ma oslobodil. Bol tu iba muž, ktorý nevedel, kam patrí, bývalý najlepší priateľ, muž, ktorému som zlomila srdce a zviera, ktoré ani nebolo človekom a ani sa v neho nemohlo premeniť. Bola som na to sama. A musela som sa nútiť, aby som nezaspala spánkom zatratencov, z ktorého niet návratu. Bol tu predsa niekto, kto ma potreboval - moje deti. A čo by matka neurobila pre svoje deti?

Dúfam, že ste v poslednom odstavci prišli na to, ktorý muž je ktorý. Lebo ak nie....tak nedávate pozor! Hanbite sa! :D