Retrace

Similar, časť 50.

Hneď, ako sa prvýkrát ozvalo plesnutie biča o jeho pokožku, som vedela, že to, čo som mu povedala, nebola pravda. Nikdy ma nebude tešiť, že niekomu ubližujem, hoci si to zaslúži, hoci mu to spôsobuje slasť. Napadlo mi, že miesto toho, aby som mu pomohla, ho týram. Čo tam po tom, že mi dal povolenie. To ja som držala ten bič. To ja som sa s ním zaháňala a nútila ho pristáť na jeho koži.

Ten odporný zvuk, pri ktorom sa mi stavali všetky chĺpky na tele, sa ozval presne desaťkrát, kým sa moja ruka zastavila a klesla k boku. Konček biča mi len jemne plesol o pokožku skrytú pod podväzkom, no aj tak to zabolelo. Nie veľmi, ale predsa. Ako teda môžem vedome spôsobovať niekomu ešte stonásobne horšiu bolesť?

Zdvihla som ruky dlaňami nahor do výšky pásu a pozrela sa na ne. Triasli sa. Nekontrolovateľne. Nezastaviteľne. Bolo to znamenie, že to bude oveľa ťažšie ako som predpokladala. Oveľa ťažšie ako s Mattom.

,,Prečo si prestala?" doľahol ku mne jeho šepot, ešte stále bol napoly v tom svojom zvláštnom druhu extázy.
,,Ubližujem ti." vydýchla som. ,,Nechcem nikomu ubližovať."
Ticho. Dych sa mi zasekával v hrdle, v ušiach mi klokotala krv, no napriek tomu tu vládlo ticho pevnou rukou, kým ju nezlomil.
,,Poď sem, nech na teba vidím." ozval sa po chvíli. Obišla som ho a zastala rovno pred ním, tak ako na začiatku. ,,Neubližuješ mi. Pomáhaš mi."
Pokrútila som hlavou. ,,Toto nie je žiadna pomoc."
,,Pre mňa áno." hlas mal pevný, oceľový. Zarezával sa do mňa ako ostrý nôž a snažil sa mi preniknúť pod kožu, nanútiť mi, že to, čo hovorí, je pravda. Nenechala som ho. Neuverila som mu. ,,Iba si to nahováraš."

Zamykal reťazami, svaly sa mu napínali, akoby ich chcel roztrhať. Hneval sa, spoznala som to podľa očí, v ktorých sa zase objavil ten divý výraz. ,,Nič o mne nevieš!"
,,Tak mi to povedz." hlas sa mi zlomil. Vedela som, že som ho stratila a spolu s ním aj možnosť skončiť s týmto všetkým. No nevzdám sa. Jedna prehra nič neznamená. Budem to skúšať znova. A raz....raz sa mi otvorí. Dostanem ho na druhý breh. K nám.
,,Nie." zavrčal. ,,Nie sme tu od toho, aby sme sa rozprávali. Takže budeš buď okamžite pokračovať v tom, v čom máš, alebo....." koniec nechal doznieť v tichu. Presne vedel, čo robí. Vedel, čo strach robí s ľuďmi. A že to isté urobí aj so mnou.

A tak som musela pokračovať, hoci mne samej sa to bridilo a napriek tomu, že som s tým nesúhlasila. Ruky sa mi neprestali triasť, no pokiaľ sa triafali s tou diablovou vecou na jeho chrbát, nezaujímalo ho to. Úplne ho pohltili vlastné pocity, z pier sa mu neustále hrnuli hrdelné a ťažké stony. Premýšľala som nad tým, či tú slasť cíti rovnako ako ja pri milovaní s Mattom alebo má táto konkrétna inú chuť. Či potrebuje aj sex, keď má svoj bič a ženu oblečenú v týchto vyzývavých handrách. A ak áno, cíti pri orgazme rovnakú úľavu ako v tejto miestnosti?

Za takéto myšlienky by som sa obyčajne hanbila, ale diali sa tu také zverstvá, že oproti nim, moje úvahy patrili škôlkarke s lízankou a prvou školskou taškou na chrbte.
V skutočnosti ma vôbec nezaujímali odpovede na tieto otázky, no potrebovala som odstup od toho, čo robím, a tak som sa zaoberala premýšľaním. Bolo mi jedno nad čím, hlavne aby som nemusela myslieť na to, čo sa práve deje. Na tie zvuky, ktoré mi budú rezonovať v ušiach, ak to neustriehnem. A tak som mechanicky hýbala rukou, mysľou som bola na inom mieste, no stále som ho pozorovala. Nebolo to ľahké, pretože sa zdalo, že jeho telo teraz splýva so šerom, no jeho siluetu som stále videla. Preto mi neušlo, keď si hlavu oprel najskôr o ruku a potom mu bezvládne klesla dopredu na hruď.

Okamžite som prestala, odhodila bič a oslobodila ho z reťazí. S žuchnutím sme sa zviezli na zem - on, lebo bol slabý a ja preto, že bol príliš ťažký, aby som ho udržala.
,,Nekázal som ti prestať." povedal ticho, ledva hýbajúc perami.
,,Viem."
Pousmial sa. Vyzeral tak nevinne, tak čisto. Priala som si vidieť ho takéhoto za normálnych okolností. ,,Podobáš sa na ňu." pozrel na mňa, no vzápätí uhol pohľadom, aby som nezazrela bolesť v jeho očiach. Bolo to zbytočné. Videla som ju. Dalo mi to nádej dúfať, že ho môžem zachrániť. Možno sa s ním nemôžem rozprávať predtým ani počas toho, ale možno môžem potom.
Aj Julien mi to povedal, takmer zo mňa vyhŕklo. Zastavila som to. Nechcela som ho ohroziť. Ešte nebol ten správny čas povedať Rickovi o tom, kvôli komu mu vlastne pomáham. Nepochopil by to. ,,A v čom?"
Bolestne privrel oči a potom natiahol ruku k mojím vlasom. ,,Vlasy..." preglgol, ,,Mala ich trochu svetlejšie, ale...." zasekol sa.
,,Nič viac?" preťala som ticho a podala mu tak pomocnú ruku.
,,Máš jej guráž. Tiež si robila, čo chcela." povedal do prázdna. Nepozeral na mňa, ale na stenu, ktorú nevidel, lebo bola ponorená v tme. Slabé svetlo tam nedosiahlo.
,,Nie vždy." dodala som šepky.

Hello :)
Už sa do toho pomaly dostávam zlatíčka moje! A doteraz neviem pochopiť, ako som tak dlho mohla bez toho vydržať, pretože teraz mi prsty ťukajú do písmen jedna radosť.
No nič, užite si časť ;)
Xxx