Túto časť som nazvala 'mizerná náhrada' ,pretože, ako viete, Matt už zistil, že nikto mu nedokáže Alice nahradiť...
Ani Alison.
Matt
Musel som okamžite odísť. Boh vie, čo by som urobil, keby som tam zostal. A určite sa mu to nepáči.
Pršalo. Oblek som mal do nitky premočený, z tváre mi stekali kvapky dažďa. Jediné, na čo som však dokázal myslieť, boli jej slová.
Urobila som z teba dokonalého muža.
Tak prečo dočerta so mnou nezostala? Prečo dala výpoveď? Prečo ma opustila? Dal by som jej všetko! Celý svet by som jej zložil k nohám, no ani to jej nestačilo. Chcela slobodu a tú som jej poskytnúť nemohol.
Ako som kráčal, začalo sa mi vybavovať to dieťa.
Keď som od Alice dostal list (prekvapilo ma, že sa ešte niečo také pìše) a uvidel to meno, rozosmial som sa. Akonáhle som ju však zbadal a zapozeral sa do tých malých modrých očí, pochopil som. Boli modré ako obloha. Modré ako jej meno. Alice jej nemohla vybrať lepšie.
Zastavil som pred vlastným domom. Cez okno som videl do obývačkového okna. Svietilo sa. Alison pobiehala po miestnosti s telefónom v ruke a horlivo niečo vysvetľovala. Hľadel som tam a už tisíci krát sa sám seba pýtal: ,,Čo tá tam robí?"
Vtedy sa otvorilo okno a doľahol ku mne jej hlas. ,,Macko? Čo tam stojíš? Poď dnu!"
Už som prestal počìtať, koľkokrát som jej za to vynadal. Chýbalo mi to 'Matt' vyslovené Aliciným hlasom. V také okamihy som svoje meno zbožňoval.
Vošiel som dnu a hodil sa na pohovku. Alison konečne odložila telefón. Dokázala doň hovoriť aj celý deň a peniaze utrácala rýchlejšie, než som stihol čo i len ceknúť. To som jej nevyčítal. Bolo mi jedno, koľko peňazí minie. Mal som ich dosť. Čím dlhšie však u mňa bola, tým väčšmi som ľutoval, že som ju sem vzal. Bola tu, aby ma uspokojovala a zamestnala, aby som stále nemyslel na ňu. Zároveň mi ju však pripomínala nie tým, že bola rovnaká, pretože od toho mala ďaleko, ale tým, akà bola odlišná.
Alison bola podlízavá, márnotratná a hlúpa. Za to Alice sa podlizovať nemusela, aby ma opantala. Keď som jej niečo chcel dať, muselo to byť nasilu, lebo inak si to nevzala. A hlúpa? Bola to najchytrejšia žena, akú som poznal.
,,Kde si bol tak dlho, macko?" kľakla si predo mňa.
,,To nech ťa netrápi." odbil som ju. Nemal som na ňu náladu.
,,Čo si taký podràždený?" durdila sa. K zoznamu jej vlastností pridávam u-ráž-li-vá.
,,Daj mi pokoj, k*rva!" skríkol som.
Zamračila sa. Chvíľu bola ticho a ja už som si myslel, že to tak ostane.
,,Viem, čo ti pomôže." rozjasnila sa jej tvár. Natiahla sa k mojim nohaviciam a rozopla ich. Chmatol som jej po ruke. ,,Niečo-som- povedal." zaiskrilo mi v očiach. Stavím sa, že nechcela pocítiť môj hnev.
,,No a?" odsekla drzo a druhú ruku už mala v mojich boxerkách. Nahmatala ho rukou a vytiahla. Potom mi vzdorovito pozrela do očí a pohla hlavou smerom k nemu.
Nechal som ju. Asi som dúfal, že to pomôže. Ústa mala šikovné, to nepopieram. Jazyk mrštný a vedela ho výborne ovládať. Napriek tomu, mi však nepriniesla rozkoš, iba uspokojenie. Aj to bolo však lepšie ako nič.
Drsne som ju chytil za vlasy a sám si udával tempo. Zasyčala, ale pokračovala. Jazykom kĺzala po celej jeho dĺžke a naspäť ho obopäla zubami. V rukách mi ostávali jej vlasy, ako som jej trhal hlavou v čoraz rýchlejšom tempe.
,,Pridaj, k*rva!" zavrčal som.
Poslúchla. Alebo nie. Možno ju do toho dotlačili moje ruky. O chvíľu moje ústa opustil ston a jej ústa naplnila hustá tekutina. Poslušne prehltla a odtiahla sa.
Bola to štetka. Vedel som to od prvej chvíle, ako som ju stretol. Ale pre to som si ju vlastne bral.
Uhladila si vlasy a pozrela na mňa. ,,Lepšie?"
Prikývol som, nech už konečne vypadne. V skutočnosti mi to nepomohlo ani trochu. Už to nebolo, čo predtým. Alice tomu dala nový rozmer, a keď odišla vzala ho so sebou. A s tým aj všetko, čo som mal na tom rád.
Teraz dokážeš všetko. povedala mi.
Tak prečo nedokážem získať ju?
Stavím sa, že táto časť sa vám páčila. :D
A viete, ako to viem?
Celá bola o Mattovi :P